Svätá Rozália

V dvanástom storočí žil na normanskom dvore istý gróf Sinibald, o ktorom staroveké kroniky uvádzajú, že bol potomkom Karola Veľkého. Ťažko overovať genealógiu tých dávnych časov, však motív, prečo sa meno tohto kniežaťa uchovalo dodnes, nie je spätý s kráľovskými predkami ani tým, že jeho manželkou bola Mária Guiscard, bezpochyby spriaznená s Normanskou dynastiou, ale s tajomným Božím predurčením, ktorý si zvolil jeho vznešenú rodinu, aby do nej presadil kvet raja. 

Bola táto udalosť predpovedaná? Možno ide o zbožnú ľudovú legendu, ale nepochybne ju nemôžeme radiť medzi nemožné, lebo Pán môže dovoliť aj to, čo zarytí kritici neradi pripúšťajú a s prílišnou ľahkosťou to radia do ríše rozprávok, totiž zázračný nadprirodzený zásah do ľudského diania. 

Starodávne tradície teda rozprávajú, že keď jedného večera západ slnka zapaľoval na mori podivné záblesky a nebo sa topilo v ohni, zdalo sa kráľovi Vilhelmovi, ktorý spolu s kráľovnou Margitou, uchvátený pozeral na onen pohľad, že nejaký nebeský Duch sa vznáša na onej žiare svetla a hovorí: "Vilhelm, oznamujem ti, že v dome Sinibalda, tvojho príbuzného, ​​sa z Božej vôle narodí ruža bez tŕňov." Či už predpovedaná, alebo nie, ruža bez tŕňov sa skutočne narodila.

V roku 1128 žiaril Sinibaldov dom úsmevom dievčatka, ktorému dali nezvyklé, zato veľmi významné meno: Rozália, akoby sa v ňom snúbila ruža a ľalia (rosa-lilia); a naozaj, ak má byť ruža bez tŕňov, musí sa zaštepiť do ľalie, vyrastať z toho istej hladkej a vysokej stonky.

Dejiny o detstve a mladosti Rozálie nehovoria nič, rovnako, ako sú skúpe aj na ďalšie podrobnosti života svätice. S ohľadom na neskoršie dianie sa však môžeme právom domnievať, že u Rozálie sa mimoriadna krása snúbila s obdivuhodnou dobrotou.

Len čo presiahla pokojné obdobie detstva a mladistvého veku, Rozália vykročila na žiarivú, ale zradnú cestu dospievania, keď ako čestná komorná kráľovnej vstúpila na kráľovský dvor. V podobných prostrediach určite nedýcha duch vlastný rozkvetu ľalií a ruží. Aj ten najsvätejší dvor (okrem toho nebeského) spočíval na tejto márnosti a vnímali jeho strach naháňajúci mrazenie. Je pravdou, že v mystickom šere chrámov, pozvoľna zdobenom normanským umením, či v tichu izbičky, dozrieval v Rozálii doteraz nejasný zámer, v ktorom sa zračil príkry výstup na vrchol, ktorému vládol neodolateľný ideál obete a mučeníctva. 

Okolo nej však žil kráľovský dvor s celou svojou vábivou príťažlivosťou. Na dievčatko dýchajú okázalé salóny, kde dvorné dámy a rytieri zosobňujú uchvacujúce predstavenia krásy a sily ... Nemôže uniknúť skrytému bujneniu vášne tá, ktorá sleduje zápal rytierskych turnajov na koňoch, tá, ktorá sa stáva stredom obdivných pohľadov pážat a dvoranov, uprených na ňu. A potom, ako sa hlboko zakoreňuje do jej mladého srdca nerozvážne velebenie krásy. Rozália počula túto chválu opakovane, keď "dôstojne odetá skromnosťou" prechádzala salónmi palermského kráľovského dvora. Vo vnútornom pohnutí pri tom zakúsila odpor aj zaľúbenie. Prečo by nemohla triumfovať? Ale čo potom jej predsavzatie?

Medzitým sa k nej upla pozornosť jedného dvorného šľachtica, ktorý sa volal Baldovino. Tento predstúpil pred otca a žiadal o jej ruku. Život volal Rozáliu svojím spevom sirény, a videnie kríža zostávalo v hmlistom opare, vystupujúcom zo snivého srdca dospievajúceho dievčaťá. Dvor, okázalosť, turnaje, rytieri vo svojej zbroji, trblietanie halapartní, kopije, vlnenie do očí bijúcich heliem a chocholov, to všetko sa mihá pred očami dievčaťa a vyzývalo užívať všetkého, čo jej rozkvet života a privilegovaný stav mohli ponúknuť. 

Zbožné dievča je zmätené. Berie do rúk zrkadlo, aby si potvrdila obdiv a chválu, ktoré ju znepokojovali. A je to pravda: hlboké a nežné oči, dokonalá tvár, ako by sa v nej snúbili ruže s ľaliami, koralové pery, žiarivé čelo, na ktorom sa skvie aureola zlatistých vlasov ... Ale k čomu nedôjde? V zrkadle, žiariacim krásou tváre dospievajúceho dievčaťa, vystupuje stále zreteľnejšie živý, skormútený a prísny obraz; dve bolestné oči na ňu uprene hľadia, vidí tŕňovú korunu a tvár, zaliatu krvou ... Je to trpiaci Ježiš, ktorý "ako by jej hovoril: Ty ma teda opúšťaš? To sú tvoje sľuby? To je tvoja túžba po odriekaní?"

Zrkadlo skĺzava Rozálii z trasúcich sa rúk, rozplývajú sa vidiny svetských radostí a triumfov, padá vábnosť ilúzií, rovnako ako krásne zlaté vlasy; prvé a okamžité darovanie sa panny Božskému Ženíchovi.

Pokľakne a šepká: "Ježišu, zvíťazil si, budem tvoja."

Keď sa po tejto noci rozhodného darovania ukázala bez svojich bohatých zlatých vlasov, mali Sinibaldovu dcéru za blázna. Ona však v pokoji a s úsmevom, ako uchvátená v tajomnom videní, odvetila: "Zasnúbila som sa s Ježišom!" Večný Nápadník veľkorysých a veľkých duší zvíťazil.

Gróf Baldovino musel zmiznúť, a s ním aj dvor a svet, lebo srdce dievčaťa patrilo od dneška iným ideálom. Chcela byť pokorná ako Ježiš, ktorý hoci bol Boh, stal sa človekom, bohatý sa stal chudobným a opovrhovaným; opustil raj, aby zachránil ľudstvo. 

Je potrebného nasledovať: ale ako? Na dvore už nemohla ďalej zostať, pretože ideál obete nie je zlučiteľný s tým, ktorý sa tam vedie. Ako bolo spomenuté - ľalie nenachádzajú vhodnú pôdu v kráľovských salónoch. Bolo preto treba utiecť. Ako? Kto by ju prijal? Ani tu nás historické pamäte jasne neinformujú, ale s najväčšou pravdepodobnosťou našla Rozália odpoveď u baziliánských mníšok, ktorých kláštor sa nachádzal neďaleko od jej paláca. Krásna šľachtičná teda odchádza v širokom plášti, aký je predpísaný rehoľnými pravidlami, a jej hlavu, kedysi venčenú zlatom, halí hrubý, tmavý závoj. Okázalé salóny otcovského hradu, či kráľovského paláca, nahrádzajú strohé múry kláštora. 

Ale pre Rozáliu je i toto útočisko príliš krásne a pohodlné. Snáď si pomyslela: Ježiš mal na Kalvárii za lôžko kríž, bol tam sám a všetkými opustený. Jedného dňa hovoril: "Líšky majú svoje brlohy a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka však nemá kde hlavu zložiť." Najvhodnejšie miesto, kde by mohla naplniť svoju túžbu po samote, vídavala Rozália už od svojho detstva, keď prechádzala otcovým územím v Quisquine. Tam hore bola jaskyňa, ktorá ako by bola stvorená práve pre ňu. Vyzerala ako dúpä, či nora divej zveri, a snáď aj názov miesta pochádzal práve z tohto výzoru ('coschin' totiž v arabčine znamená 'temný'). Táto jaskyňa jej bola útočiskom pred nepriazňou času a v noci, a k modlitbe potom vychádzala pod šíru blankytnú kopulu nebies, s horiacou pochodňou -slnkom, pokojným svitom mesiaca a hviezd za jasných nocí. 

Pre úbohé telo, aby ho udržala pri živote pokánia, tu boli plody a rastliny a tiež chlieb, ktorý si pre lásku Božiu vyžobrala. Nič jej nechýbalo: rozhodnutie teda bolo urobené a Sinibaldova dcéra sa stala pustovníčkou v jaskyni Quisquina.

Niektorí sa domnievajú, že pre Rozáliino rozhodnutie stať sa eremitkou bola rozhodujúca skutočnosť, že v kláštore baziliánok nemala pokoj zo strany otca a matky, rovnako ako od snúbenca, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, že ju stratili. Ani toto určite nie je nepravdepodobné. 

Existujú tiež tradície a legendy podľa ktorých Rozália utiekla z domu v predvečer svadby a preto nastalo horúčkovité hľadanie miesta, kam sa uchýlila. Rozpráva sa, že Sinibaldov vyslanec (alebo sa aspoň za neho vydával) sa vyšplhal ku Quisquine a ľstivými presvedčivými slovami sa snažil dievča prinútiť, aby samotu opustila, aspoň pre potechu otca, ktorý neutešene plače v prázdnom dome. Vtedy Rozálie vzala do rúk kríž, svedka svojej kajúcnosti a svojich modlitieb a primkla sa k nemu ako ku kotve spásy. Pri pohľade na kríž prepukol posol v rúhanie a zlorečenie, čo odhalilo jeho diabolskú identitu, zatiaľ, čo anjel posilňoval Rozáliu v jej veľkorysom odhodlaní a pokušiteľa zahnal.

Hoci o tejto udalosti nemáme dokumentáciu, ktorá by dokázala uspokojiť požiadavky modernej kritiky, môžeme ju s úplným pokojom pripustiť, ak spomenieme, že diabol, ktorý nenechal na pokoji dávnych eremitov v Tebaide, keď videl dobro, ktoré bude zo života tejto svätica prameniť, použil všetky prostriedky, aby zlomil pevné rozhodnutie princezničky, ktorá unikla lákadlám sveta. Rozáliina duša vzlietala k najvyšším výšinám kontemplácie. 

Boh sa k nej prihováral za vetra a spevu vtáctva, svedkov jej extáze; dával jej preniknúť do svojej vznešenosti za úsvitu aj súmraku, ale priamo a do hĺbky si získaval jej srdce opakovanými pozvaniami svojej Lásky. 

Kto by bol v pokušení domnievať sa, že anachoréta je egoistom, ktorý sa stal mizantropom len aby utiekol pred ľuďmi, nepochopil by nič z obdivuhodnej plodnosti Božej lásky. Svätý Eremita nehľadá samotu preto, že nenávidí ľudí; nikto dokonca nechce ich pravé dobro viac a lepšie než on, ale preto, že skrze jeho modlitbu Pán vylieva hojné milosti na tých, ktorí zostávajú v ľudskom spoločenstve, aby viedli tvrdý a neľútostný boj o život, vystavení stálej hrozbe, že sa zablúdia. Meditáciou nekonečnej Božej múdrosti a dobroty čerpajú zbožní pustovníci poklady múdrosti prezieravosti, o ktorých nemajú tušenia tí, ktorí ich zatvrdilo hľadajú v knihách. Skrytý príbytok eremitov bol preto často obliehaný ľuďmi, ktorí sa k nim prihovárali, aby u nich hľadali vhodné a múdre rady tiež vo veciach pozemského poriadku, a prosili ich o nevyhnutné prispenia účinnej modlitby za zdar svojich počinov.

Nie je teda prekvapením, že sa uberali aj ku svätej Rozálii. Len čo bola jej jaskyňa objavená, začal istý druh pútí tých, kto potrebovali morálnu pomoc, takže tam, kde panoval nebeský pokoj, prerušovaný len nárazmi vetra a štebotom vtáctva, dorazilo aj rušivé rečnenie ľudí. Ak by išlo o pomoc blížnemu a preukázanie dobra, Rozália by zostala. ale jej prezieravosť čoskoro spoznala v tomto prúdení ľudí nebezpečenstvo - bála sa totiž, že ju svet chce znovu uchvátiť a preto sa vzdialila. Jedného dňa bola jaskyňa Quisquina nájdená opustená: múdra panna zmizla.

Nad Palermom sa vypína hora, ktorú Gréci nazývali "Ercta", Arabi "Gebelrin" a ostrovania "Pellegrino" (Pútnik), ktorá vtedy mala iste oveľa drsnejší vzhľad než dnes a ktorá, uprostred pavúčieho krovia a divokých stromov, skrývala temnú a nehostinnú jaskyňu. Pretože v nej neustále kvapkala voda, nehľadala v nej útulok ani divá zver, Rozália tu však našla vytúženú samotu a isté útočisko, ktoré bolo schopné ukojiť jej vrúcnu túžbu po tichu a spojení s Bohom.

Z tejto výšiny sa rysuje v diaľke silueta mesta, a keď zamyslené oči palermskej panny zaletel k belavej rade domov, nahrnuli sa do nich slzy, pretože jej srdce prenikal hlboký zármutok. Koľko tam dole bláznovstva a koľko hriechu! ... Pýcha, vášeň, chlipnosť, závisť, všetky neresti úbohého ľudstva ako by s večernou hmlou vystupovali z jedovatej nížiny k nebu a jej spoluobčania, ako nepokojná chiméra krúžili vo viere onej temnej šedi, zašpinení ničomnosťou.

Rozálii pripadalo, že je s Ježišom na Olivovej hore a na Kalvárii, preto sa tým vrúcnejšie stávala jej mladosť obeťou, ktorá tíšila Božiu spravodlivosť, jej pôsty boli prísnejšie a dlhšie, kajúce skutky príkrejšie a vzývanie Božieho milosrdenstva naliehavejšie. Chcela prispieť k spáse ľudí tým, že sa stane malou ukrižovanou na Monte Pellegrino, rovnako ako jej milovaný Pán na Kalvárii.

Koľko rokov takto prežila, presne nevieme, ale v starých kronikách sa uvádza rok 1165 ako dátum jej návratu z "exilu" do nebeskej vlasti. Ak je tento údaj presný, potom Rozálii mohlo byť asi tridsať rokov. Boh chcel pravdepodobne čoskoro presadiť k sebe tento vonný kvet svätosti, vydaný v obeť zmieru a lásky. Na druhej strane aj oveľa silnejšia energia by sa rýchlo vyčerpala pod ťarchou takého prísneho pokánia. Prirodzené dôvody sa takto snúbili s Božím zámerom preniesť túto krásnu dušu z krajiny do neba.

Keď skaly Monte Pellegrini zdolávali zbožní ctitelia, aby ju ako obvykle požiadali a modlitbu, našli sväticu spočívajúcu v tichom mieri smrti. Dá sa predpokladať, že jej anjel predpovedal deň jej odchodu z tohto sveta, lebo božský Snúbenec mohol poslať svojho posla, aby ju pozval k nebeskej svadobnej hostine. K opustenej jaskyni sa tak zniesli anjeli, aby vzali dušu vyvolenej pustovníčky a preniesli ju do jasu večných príbytkov, zatiaľ čo sa na jej panenské telo znášal ľahký dážď ľalií a ruží.

Rozália, zvädnutá, ale krásna, zomrela v Pánovi večer, 4. septembra, s hlavou zloženou na drsnom kameni, jedna ruka bola vankúšom jej svätej tváre, druhá potom spočívala na srdci, aby aj jeho posledný tlkot patril Bohu.

Ľud ju hneď, ešte pred kánonickým procesom,uctieval ako sväticu, veď v prísnosti jej života obete videla nezvratný dôkaz ich hrdinských cností. Na miesta, kde žila, začali prúdiť zbožní pútnici, a k pocte tej, ktorú palermskí nazývajú jednoducho a vrúcne "Santuzza", bolo vybudovaných niekoľko kostolov.

Meno svätej Rozálie nachádzame aj v niekoľkých starobylých formulároch modlitieb palermskej cirkvi. Jej sviatok sa veľmi skoro začal sláviť 4. septembra, v deň jej zrodenia pre slávu nebies.

Príkre úbočia Monte Pellegrino začali po smrti svätice priťahovať zbožných pustovníkov, ktorí tu viedli anachorétov - uchvátených jej obdivuhodným príkladom. Nazývali sa "Pustovníci svätej Rozálie." Neskôr dokonca ich počet stúpol natoľko, že vytvorili komunitu, ktorá sa riadila regulou svätého Františka, bola schválená pápežom Júliusom III. Tak vznikla jedna z toľkých obmien serafínského poriadku, v ktorej názve bolo meno Svätej Rozálie a Monte Pellegrino.

Jaskyňa na Monte Pellegrino bola po mnoho rokov cieľom nesčíselných ľudových pútí. Zvlášť 4. septembra sa vydávali celé zástupy z Palerma, aby si uctili svätú pustovníčku na mieste, kde zomrela. Entuziazmus však poľavil, takže časom upadlo do zabudnutia i samo miesto, kde spočívali jej telesné pozostatky, svojho času toľko uctievané.

Koľko udalostí sa odohralo na slnečnom ostrove, a koľko z nich v pôsobivom Palerme! Dosiahlo výšin takmer legendárnej prosperity, ale rovnako tak následne zakúsilo clivé dni úpadku a opustenosti. Po normanskom dominiu, ktoré z Palerma urobilo umelecké a obchodné centrum nesmierneho významu, prichádza anjouské panstvo a s ním dekadencia, umocnená za španielskej vlády, takže aj v týchto politických udalostiach je potrebné hľadať vysvetlenie a ospravedlnenie ochladnutia úcty Palermčanov k ich svätici. Rok, čo rok, sa slávil sviatok svätej Rozálie, pretože bol uvedený v kalendári, ale nadšenie prvých rokov vyprchalo, ochablo a jaskyňa na Monte Pellegrino upadla do zabudnutia.

Museli prejsť stáročia, aby dávny kult, vzdávaný palermskej panne, znova ožil v obnovenom jase. Ako k tomu došlo?

Písal sa rok 1623. V palermskej nemocnici sa medzi hospitalizovanými nachádzala aj istá Gerolama Gatto. Bola veľmi vážne chorá. Prijala už aj posledné sviatostnú útechu, viatikum. Vysoká horúčka jej nedovolila zažmúriť oči. Nadišla noc. Olejové lampy prebleskovali svojím svetlom temnotu chodby. Čas sa akoby zastavil. Žena unavenými očami blúdi šerosvitom, keď tu zrazu vidí, ako k nej prichádza nádherné dievča v žiarivom odeve, dotýka sa smädom vyprahnutých pier a sladko jej šepká: "Neboj sa. Ak urobíš sľub, že sa vydáš na Monte Pellegrino, hneď sa uzdravíš." Videnie nato okamžite zmizlo.

Chorá pochopila, že táto belostne odetá dievčina, ktorá zapálila v jej srdci už vymierajúcu nádej, nemohla byť iná, než svätá Rozália. Girolama Gatto bez váhania sľub urobila, a niekoľko hodín nato opúšťala nemocnicu úplne zdravá. Veľké starosti s dodržaním sľubu,  vybrať sa k pustovni si však nerobila. Následne bola znova postihnutá zimnicou, ale hoci musela v novom vypuknutí choroby vidieť pripomienku dodržania sľubu, znova zabúda. Tak prešla zima, leto a nadišla slávnosť Zoslania Ducha Svätého: v tomto roku - 1624, pripadla na 26. máj. Girolama Gatto sa pri tejto slávnostnej príležitosti konečne rozhodla vybrať k jaskyni, aby splnila sľub. Dve kamarátky - Francesca Anfuso a Giacomina Amato ju sprevádzajú z Palerma na Monte Pellegrino. Girolama po úkonoch zbožnosti pristúpila k jaskyni, kde kedysi svätá Rozália prebývala v modlitbách a v umŕtvovaní, a napila sa vody z fontány, žblnkotajúcej neďaleko jaskyne. Zalial ju nevýslovný pocit blaha. Cíti, že je zbavená úmornej horúčky, ktorá ju tak dlho sužovala. V tomto rozpoložení nebeského pokoja sa neďaleko ukladá k spánku.

V sne vidí majestátnu a žiarivú postavu Ženy s Dieťaťom v náručí, v ktorej hneď spoznáva Pannu Máriu, od ktorej počuje: "Teraz, keď si splnila sľub, budeš uzdravená." V tom okamihu takisto uzrela rehoľníčku, odetú do belostného šatu, a tá jej ukázala miesto, kde sa nachádzajú ostatky svätej Rozálie.

Len čo sa žena zobudila, ešte plná hlbokého dojatia, ponáhľala sa ku kňazom neďalekého konventu a opísala im svoj sen, ktorý sa im vzhľadom k jej uzdraveniu, javil ako Božia vôľa a vzácny ukazovateľ, podľa ktorého treba bez váhania konať. Okamžite tak začali práce. Kroniky nám dokonca zachovali mená dobrodružných kopáčov: Vito Amato, manžel jednej zo spoločníčok, ktoré Gatto sprevádzali; Giacomo Genovese a Giovanni Tarantino, ku ktorým sa pripojila ešte štvorica rehoľníkov z konventu.

Vykopávky sa pretiahli na niekoľko týždňov, ale bez úspechu. Váhanie však bolo nakoniec prekonané vďaka neochvejnej a vrúcnej viere Girolamy, ktorá povzbudzovala k pokračovaniu prieskumu. Napokon, 25. júla, potom čo odstránili zeminu z hĺbky asi pätnástich piadí (okolo štyroch metrov), narazili na blok šesť piadí dlhý a tri široký, ktorý znemožňoval ďalší výkop. Dali sa ho teda rozbíjať, keď tu v jednej z trhlín zazreli lebku. Okamžite ustali s prácami v domnení, že našli vytúžené relikvie. Keď blok vytiahli a vyniesli na svetlo, zaliala jaskyňu i okolie ľúbezná vôňa. Šťastní kopáči nepochybovali, že blok čoby schránka, obsahuje vzácne telesné pozostatky "Santuzzy". Aby však bola potvrdená vierohodnosť a mohli sa uctievať, bolo treba oficiálneho vyhlásenia.

Akonáhle bol o správe informovaný Palermský miestokráľ, ktorým bol vtedy knieža Filibert, syn savojského vojvodu, tento o záležitosti prehovoril s arcibiskupom, kardinálom Giannettinom Dori, potomkom jedného z najslávnejších janovských rodov.

Zbožný kardinál, ktorý v Palerme usiloval o oživenie zbožnosti, zvlášť potom úcty ku svätcom, ktorí v Palerme žili, ako svätá Nymfa, svätý Maxmilián, dvadsaťštyri palermských mučeníkov, svätí pápeži Agaton a Sergej, svätý Filip diakon a svätý Oliva, prejavil akékoľvek svoje zanietenie aby bola náležite uznaná a predstavená aj svätá Rozália, ktorá sa mala stať pre Palermský ľud žiarivým príkladom a mocným útočiskom.

Je naozaj pozoruhodné sledovať, s akou starostlivosťou sa tento veľký arcibiskup chcel uistiť, že pozostatky nájdené na Monte Pellegrino sú skutočne ctihodné relikvie svätice. V úplnom utajení menoval arcibiskup komisiu, tvorenú odbornými lekármi a teológmi. Nechal si blok preniesť do svojej súkromnej kaplnky, kde sa následne uchovával a kde boli ostatky podrobené cirkevnému a vedeckému skúmaniu. Ďalšia komisia potom preverovala početné zázraky, ktorých bolo cez 300, ku ktorým došlo na príhovor svätej Rozálie. Práce komisie však boli bleskovo zastavené v dôsledku smrti miestokráľa, pretože na jeho výslovnú žiadosť sa mal jeho úradu ujať arcibiskup. V čase, keď bol na Monte Pellegrino objavený tajomný blok, obsahujúce ostatky svätej Rozálie a práce komisií boli v plnom prúde, začali sa v júni 1624 sťahovať nad Palermom mračná strašnej rany - moru. Odkiaľ prišiel?

Podľa legendy sa na ostrov dostal vďaka niekoľkým debnám oblečenia z Východu, ktoré sa tajne dostali do palermského prístavu. Obyvateľstvo bolo zdecimované: na nič také neboli pripravení. Morová rana sa navyše bleskovo šírila nielen po Sicílii, ale zasiahla celý Apeninský polostrov. 

Palermo sa zmenilo v jeden veľký lazaret, aby sa neskôr stalo jedným veľkým cintorínom. Tam, kde predtým pulzoval čulý život, teraz panuje smrť. Pohromy sú osvedčením pravej veľkosti ľudí. Ak existuje okamih, kedy je potrebné podieľať sa na víťazstve lásky, potom takým okamihom je chvíľa krajného utrpenia a pohrôm.

Veľkodušný obraz pomoci poskytoval aj veľký Palermský arcibiskup Giannettino Doria. Len čo sa objavila správa o morovej nákaze a choroba sa začínala šíriť, všestranne sa snažil zmierniť jej ničivé následky, prinášajúc postihnutým materiálnu i duchovnú pomoc.
Bolo však potrebné vrúcne vzývať Božie milosrdenstvo, aby bola odvrátená strašná metla, a uvažovalo sa aj o verejných modlitbách.

Keď doľahne zlo, uteká sa k Matke. Tak to urobilo i Palermo a úpenlivo prosilo Nepoškvrnenú Pannu Máriu, ku ktorej sa utiekalo už v roku 1570, kedy bolo moru zbavené. Ako výraz vďačnosti vtedy Palermo venovalo svätyni v Lorete strieborný reliéf mesta. Tiež teraz bolo treba nového gesta dôvery a k tomu tiež došlo. Bolo to práve v deň Nanebovzatej, roku 1624, kedy sa v katedrále zišli predstavitelia mesta a ľud, aby sa všetci zaviazali prísahou, že na vigíliu sviatku Nepoškvrneného Počatia zachovajú pôst a až k preliatiu krvi budú obhajovať toto Máriino privilégium. K tejto prísahe bol pripojený ešte jeden sľub, totiž, že svätá Rozália bude vyhlásená Patrónkou Palerma, a akonáhle bude uznaná pravosť jej ostatkov, bude im preukazovaná veľká úcta.

Sviatok svätej Rozálie sa toho roku slávil oveľa veľkolepejšie než obvykle. Ale zdravotný stav obyvateľov sa nijako zvlášť nezlepšoval a mor neúprosne za sebou zanechával ďalšie a ďalšie obete. Načo teda toľko modlitieb, k čomu prísahy a sľuby? Boli snáď prosby všetkého ľudu nadarmo?

Na mesto akoby začala padať únava a beznádej, keď tu došlo k nečakanej udalosti, ktorá predznamenala triumf svätice z Monte Pellegrino a potvrdila pravosť jej relikvií. Istému Vincenzovi Bonellimu vzal mor mladučkú manželku. Chcel ju však uchrániť náhleho pohrebu, ktorý sa kolektívne rozprával všetkým obetiam moru. Aby bola jeho žena uložená do zeme so všetkou možnou slávnostnosťou a prejavmi vďačnosti, oznámil, že manželka umrela z dôvodu náhlej nevoľnosti. Keď bol Bonelliho podvod odhalený, nielenže nedosiahol svojho zámeru, ale pod trestom smrti musel zostať zavretý vo svojom dome. Chudák muž však v nútenom väzení dlho nevydržal, a takisto s úmyslom uniknúť clivým myšlienkam, našiel spôsob ako oklamať stráže a v noci utiecť na Monte Pellegrino v prestrojení za poľovníka. Kým sa uberal po kľukatých cestičkách na horu, zbadal dievčatko v odeve pustovníčky, ktoré ho priviedlo k jaskyni svätej Rozálie a ubezpečilo ho, že práve tu žila, modlila sa a zomrela tá, ktorú palermskí nazývajú "Santuzza".
Domnelý poľovník, uchvátený videním, sa odvážil opýtať: "Kto si?"
"Som Rozália."
Chudák muž padol na kolená a s chvením hovoril o more, ktorý neprestáva plieniť mesto a o dôvere, ktorú ľud zveril do jej ochrany, ale že teraz pochybuje či tieto modlitby a predsavzatia majú akúsi cenu, keď zatiaľ nič nedostali.

Svätá Rozália Bonelliho potešila a predpovedala, že mor čoskoro ustane, ale že on bude jednou z posledných obetí tejto rany. Má však ešte čas, aby sa vyspovedal a prijal Eucharistiu a tak dal do poriadku svoju dušu. Potom mu ešte povedala, že má ísť do mesta a oznámiť kardinálovi arcibiskupovi, aby nepochyboval o pravovernosti pozostatkov nájdených na Monte Pellegrino. Dôkazom toho bude, že akonáhle ich ponesie v procesii mestom, mor ustane.

Pre Bonelliho spočiatku nebolo ťažké dať sľub, ale vzápätí si uvedomil vážnosť situácie, veď by to pre neho, ktorý nesmel opustiť dom pod trestom smrti, znamenalo položiť hlavu na klát. Preto, keď sa vrátil domov, nikomu nič nepovedal.

Predpoveď sa však začala napĺňať. Stihol ho mor. K jeho lôžku ešte prišiel kňaz - istý Pietro Monaco, aby mu udelil sviatosti. Len čo vypočul svedectvo umierajúceho Bonelliho o videní, ktorého sa mu na Monte Pellegrino dostalo, ponáhľal sa o tom povedať kardinálovi Doriovi. Ten bez váhania poslal dvoch otcov kapucínov, aby ako očití svedkovia vypočuli, čo Bonelli rozprával. Umierajúci pred nimi znova pod prísahou potvrdil pravdivosť svojho oznámenia, a múdry kardinál v tom videl znamenie Božej vôle k oslave svojej vernej služobnice. A rovnako ako neskôr, urobil kardinál Federico v Miláne s telom svätého Karola Boromejského, tak aj kardinál Giannettino Doria, uctil telesné pozostatky svätej patrónky.

Do provizórnej schránky nechal uložiť pozostatky nájdené v jaskyni a vystavil ich na uctievanie v katedrále, zatiaľ čo sám išiel pripraviť relikviám dôstojný triumf. To, čo v tých dňoch dokázali palermskí svojej svätici pripraviť, bolo neuveriteľné. Plne sa tu vynikol zmysel pre grandióznosť, typický pre 17. storočie, nehľadiac na okolnosti, ktoré boli naprosto nepriaznivé akýmkoľvek oslavám. Prekvapuje teda, že hoci morová nákaza neustávala (a preto starosť všetkých musela byť viac než vážna), sa našla vôľa a spôsob, ako vystrojiť to, čo bolo vhodné len pre menej kalamitné časy. Obchodníci, ktorí v meste pohybu a obchodu nemohli pochopiteľne chýbať, sa postarali o vybudovanie štyroch ohromných triumfálnych oblúkov. Uprostred Palerma nechal mestský senát postaviť ďalšiu z impozantných stavieb. Javila sa ako klasický chrám z nejakého osamoteného návršia či ostrova, zo štyridsaťosem radov stĺpov. Zdobilo ho tridsaťšesť sôch svätcov, medzi ktorými kraľovala svätá Rozália. Veľkolepá výzdoba mesta pohltila 100.000 hrivien zlata, sumu obrovskú nielen pre onú dobu. Netreba sa zamýšľať nad tým, či nebolo vhodné takú sumu použiť inde, napr. na podporu nakazených v lazaretoch. Naše chápanie ekonómie nezodpovedá vždy pravej múdrosti a Božím zámerom.

Napokon, aj v tomto prípade dal odpoveď na prípadné námietky sám Boh, ktorý na príhovor svätej Rozálie zbavil mesto strašnej choroby. Ako dôkaz toho, že sa pri slávení neprikladala dôležitosť len vonkajšej okázalosti svedčí aj to, že ľud sa deň pred slávnosťou postil a katedrála bola neustále zaplnená zástupmi veriacich na modlitbách.

Konečne nadišiel 7. jún milostivého roka 1626 a Palermo prežívalo jeden z najpamätnejších dní svojej histórie. Bezpočetný zástup, čítajúci okolo 98 spoločností a kongregácií, ako aj všetkých obyvateľov mesta, sa vydal od katedrály do ulíc. Archa, obsahujúca drahocenný poklad relikvií, bol nesený v sprievode dvoch stoviek bielo odetých dievčat. Vzpínali sa k nej prosebné dlane, volanie, modlitby.

Svätá pustovníčka sa vrátila do ulíc svojho mesta, aby mu svojou ochranou zaistila dar spásy.  Snáď ani neexistujú priaznivejšie podmienky na šírenie epidémie, než práve zhromaždenie takého zástupu, navyše vo zvlášť horúcom letnom období. Podľa ľudských predpokladov, malo takmer okamžite podľahnúť morovej nákaze celé mesto. A predsa bol opak pravdou.

15. júla sa prétor odobral na Monte Pellegrino, aby navštívil jaskyňu a pri svojom návrate zistil, že toho dňa nebol v meste jediný človek nakazený morom. Strašná rana zmizla. Život sa vrátil do svojich koľají. Palermo znova ožilo obchodom a obnoveným zápalom sa s vďačnosťou zomklo okolo požehnaných ostatkov svätej Rozálie. Všetci boli naplnení radosťou z viditeľnej ochrany "Santuzzy"; najviac zo všetkých však kardinál Doria, ktorý nechal v katedrále postaviť nádherný oltár.

Potom zhromaždil všetky dokumenty o nájdení pozostatkov svätice a poslal ich Svätému otcovi, ktorým bol vtedy Urban VIII. V Ríme sa práve pracovalo na predtlače martyrológia so zoznamom hlavných svätcov a svätíc pre každý deň v roku.

Pápež týmito slovami nariadil, aby sa na deň 15. júla vložilo meno svätej Rozálie: "V Palerme objavené telo svätej Rozálie, palermskej panny, ktoré za pontifikátu Urbana VIII., zázračne nájdené, v jubilejnom roku zbavilo Sicíliu moru."

K dátumu 4. september boli uvedené tieto slová: "V Palerme sa narodila svätá Rozália, pochádzajúca z kráľovského rodu Karola Veľkého, ktorá z lásky ku Kristovi opustila otcovo vojvodstvo a kráľovský palác a viedla anjelský život ako pustovníčka v horách a jaskyniach."

Ten istý pápež Urban VIII. dostal prostredníctvom kardinála od mesta Palerma darom, vo vzácnom relikviári jeden zub svätice. Veľmi si tohto daru vážil a ako výraz vďačnosti venoval svätici vznešenú latinskú modlitbu, ktorú citoval Mons. Giovanni Roscioliz Foligna na akadémii ku cti svätej Rozálie, 5. apríla 1628. Tak sa začala šíriť úcta k svätej Rozálii, ktorá si za života zvolila temnotu a skrytosť, a po smrti sa jej dostalo jasu slávy a cti oltárov.

Od strašného moru mesta v roku 1624 oslavuje Palermo svojho svätého patróna Santa Rosalia 14. a 15. júla. Festina je najdôležitejšou udalosťou v kalendári mesta. Vrcholom festivalu je sprievod triumfu Carro (triumfálny plavák), ktorý nesie sochu Santa Rosalia ulicami starobylej palermskej časti Cassaro.

Modlitba k svätej Rozálii

Salvatore kardinál De Giorgi, arcibiskup Palerma

Svätá Rozália, 

lesknúca perla panenskej svätosti, 

nášho mesta Palerma, 

k tebe sa s dôverou obraciame v modlitbe.

Tá, ktorá si sa uchýlila do samoty Monte Pellegrini,

nie, aby si sa vzdialila mestu, 

ale aby si nad ním bdela v modlitbe a pokání, 

a tak ho oslobodila od moru všetkého zla,

pomôž nám oslobodiť sa od hriechu, 

ktorý je koreňom všetkého zla v spoločnosti

a zamerať náš život na Boha, zdroj všetkého pokoja.

Ty, ktorá si bola vždy verná milosti a krstným záväzkom,

pomôž nám uvedomovať si stále viac túto prvú sviatosť viery,

ktorá nás urobila adoptívnymi Božími deťmi 

a darom Ducha Svätého nás naštiepila na Ježiša Krista,

a žiť ho verne a dôsledne, aby sme boli "soľou zeme a svetlom sveta",

evanjeliovým kvasom náboženskej, morálnej a spoločenskej obnovy nášho územia.

Upevni našu vieru, aby sme ju otvorene vyznávali a odvážne hájili,

aby sme sa nikdy nehanbili za evanjelium 

a deň čo deň ho prekladali do nášho života.

Oživ našu nádej, založenú na prísľuboch Toho, ktorý neklame 

a je nám po boku predovšetkým v hodine bolesti a skúšky.

Daj, nech je naša láska činná,

nech je láskou samotného Boha vyliatou do našich sŕdc,

aby sme ho dokázali vidieť, milovať a slúžiť mu vo všetkých ľuďoch,

najmä v tých najmenších, chudobných, chorých a vydedených.

Vedení Pannou Máriou, 

sprevádzaj nás na ceste kresťanského života,

ktorý nás od Krista a s Kristom, 

skrze Ducha Svätého vedie k Otcovi,

aby sme bez prestania budovali jeho Kráľovstvo 

v pravde a živote, svätosti a milosti, spravodlivosti, láske a v pokoji.

Životy svätých