Svätý Anton Mária Claret

Svätý Anton Mária Claret sa narodil v dobe napoleonských nepokojov, do ktorých bolo vtiahnuté aj Španielsko. A práve v tejto krajine prišiel v katalánskom Sallente 23. decembra 1807 na svet. O dva dni neskôr ho rodičia Juan a Josefa nechali pokrstiť vo farskom kostole Santa Maria. 

Hoci v sebe cítil povolanie ku kňazstvu, musel spolu so súrodencami pracovať v rodinnej tkáčskej dielni. Chlapec bol obdarený veľkým technickým aj organizátorským talentom, nečudo, že mu vo veku dvadsať jeden rokov ponúkli miesto technického riaditeľa vo veľkej tkáčske firme. Anton však toto lukratívne miesto rázne odmietol, chcel totiž slúžiť Bohu.

Antonovi sa napokon splnil sen a naplnila jeho túžba – 13. júna 1835 bol na sviatok svätého Antona  vysvätený za kňaza. Zakrátko potom odišiel do Ríma, kde vstúpil k jezuitom, no noviciát musel pre chorobu opustiť a vrátil sa domov do Španielska. 

Aj keď bol kňazom, nedostal žiadnu farnosť. Nadriadení ho vyslali ako apoštolského misionára do celého Katalánska, ktoré trpelo francúzskymi inváziami. Anton cestoval z jednej misie na druhú pešo. Výrečný kazateľ, ktorý plynule ovládal katalánsky jazyk priťahoval ľudí na míle ďaleko. Anton dokázal kázať aj šesť až osem hodín denne a po dlhom čase na kazateľni trávil ďalšie dlhé hodiny v spovednici a mal veľké úspechy pri obracaní hriešnikov. Medzi jeho najčastejšie témy patrila pobožnosť k Eucharistii a pobožnosť k Márii. 

Ale neobišli ho ani nepriateľstvá a ohovárania. V roku 1848 bol jeho život ohrozený antiklerikálnymi nepriateľmi a tak ho poslali na Kanárske ostrovy, kde boli jeho misie tak hojne navštevované, že často kázal z improvizovanej kazateľnice na námestí pred kostolom. 

Anton mal okrem kňazského povolania ešte jednu vášeň – písanie. Napísal 144 kníh, čím sa stal najplodnejším náboženským spisovateľom Španielska a tiež najčítanejším autorom svojej doby. 

Po návrate do Španielska založil 16. júla 1849 v kňazskom seminári vo Vici misionárske spoločenstvo Synovia Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Dlho sa ale v spoločenstve neohrial. Pápež Pius IX. ho v roku 1849 na žiadosť panovníčky Izabely II. Španielskej vymenoval za arcibiskupa Santiaga na Kube. Predtým, ako sa nalodil, vykonal tri samostatné púte: k Panne Márii Stĺpovej, Panne z Montserrat a Panne Márii z Fussimanya. 

Seminár v Santiagu zreorganizoval, duchovná disciplína bola posilnená a počas prvých dvoch rokov od jeho príchodu bolo potvrdených viac ako 9 000 manželstiev. Postavil nemocnicu a početné školy. 

25. augusta 1855 založil spolu s Máriou Antóniou Paris Rehoľu Panny Márie Immaculaty. Kongregácia bola považovaná za prvý ženský rehoľný inštitút na Kube. Navštevoval aj väznice a nemocnice, obhajoval utláčaných a odsudzoval rasizmus. Jeho práca však u poniektorých vyvolala odpor, svedčí o tom príhoda, keď ho do líca bodol nádejný vrah, spájaný so slobodomurárstvom. Vďaka Antonovi Claretovi bol rozsudok smrti pre útočníka zmenený na trest odňatia slobody. 

Anton bol výnimočným kazateľom s úžasnými charizmami: svedkovia hovorili, že jeho telo sa počas kázania alebo pri modlitbe premieňa, niekedy pred dôveryhodnými svedkami levitoval až šesť stôp nad zemou, zastavil sériu zemetrasení na Kube pokľaknutím na zemi a priložením dlaní k zemi pri modlitbách, dokázal utíšiť hrozné búrky zdvihnutím ruky k nebu a požehnaním búrkových oblakov, zažil zjavenia Ježiša aj Márie a dokonca ho vraj videli kráčať po vode. Okrem toho mnohí videli nadprirodzené svetlo, ktoré vyžarovalo z jeho tela, keď slúžil svätú omšu. Občas to bolo také intenzívne, že jeden svedok povedal, že videl vyžarovať svetlo z jeho tela za oltárom až do sakristie.

3. septembra 1859 Anton tvrdil, že počul, ako mu Pán Ježiš povedal, že na ľudstvo zostupujú tri veľké zlá: prvá bola séria obrovských, strašných vojen; druhým štyria mocní démoni rozkoše, lásky k peniazom, falošného uvažovania a vôle oddelenej od Boha. Nakoniec mu Pán Ježiš povedal, že tretí trest prinesie komunizmus, neznáme, začínajúce hnutie, ktoré malo v tom čase len stovky nasledovníkov. 

Dva roky po tomto varovaní, Anton povedal, že ho Ježiš Kristus vnútorne varoval, že komunizmus bude veľkým nepriateľom ľudstva a tiež to, že liek bude zahŕňať pobožnosť k Najsvätejšej sviatosti a ružencu. 

Keď ho v roku 1857 kráľovná Izabela zavolala späť do Španielska, aby sa stal jej spovedníkom, pre Antona Clareta to bola ťažká a delikátna úloha, veď mal kráľovnú prinútiť, aby opustila svojho milenca a vrátila sa k právoplatnému manželovi a viedla usporiadaný manželský život. Kráľovná sa napokon dala presvedčiť a bola ochotná zúčastniť sa u Antona na exercíciách a potom viesť usporiadané kresťanské manželstvo. A týmto sa zmenila aj mravnosť na španielskom kráľovskom dvore. 

Anton počas desiatich rokov svojho pôsobenia využil svoj vplyv aj na to, aby kňazi, ktorí sa vyznamenali cnosťami, horlivosťou a poznaním, boli menovaní za biskupov. Jeho požehnané pôsobenie však znovu vyprovokovali proti nemu ohovárania, ktoré sa šírili tlačou aj divadelnými hrami. Tie však nijako neohrozili, aby svoje pôsobenie rozvinul vo všetkých mestách zvlášť ako podporovateľ laického apoštolátu a laickej spirituality. Jeho dielo „Priama cesta“ i našlo dva milióny priaznivcov.

V roku 1868 vypukla v Španielsku revolúcia, Anton odišiel s kráľovskou rodinou do exilu do Francúzska. V Paríži sa potom venoval mnohým apoštolským aktivitám najmä pre prisťahovalcov. 

V roku 1869 odišiel do Ríma, aby sa pripravil na Prvý vatikánsky koncil. Pre podlomené zdravie sa ale musel stiahnuť do Prada de Conflent. Tam za ním došli  jeho španielski nepriatelia, ktorí ho chceli zatknúť a priviesť pred španielsky súd. Anton bol teda ako zločinec prinútený sa uchýliť v cisterciánskom kláštore vo Fontfroide, kde 24. októbra 1870 zomrel vo veku 62 rokov. V roku 1897 priviezli jeho pozostatky do mesta Vic, v grófstve Osona, kde je pochovaný. 

Životy svätých