Svätá Uršuľa

Svätá Uršuľa bola od počiatku úcty k nej, často vzývaná o príhovor za dobré vyvolenie stavu, za šťastné manželstvo, za blahoslavenú smrť či vyslobodenie z očistca.

V 4. storočí žil v Anglicku, v dnešnom Cornwalle, domorodý vojvodca Dionot, ktorý šťastne panoval aj napriek tomu, že nad celou krajinou vládli Rimania. Od rímskeho cisára závisel iba v tom, že mu ročne odvádzal daň. U Angličanov sa už dávno ujala viera v Ježiša Krista a horlivým a nábožným kresťanom bol aj samotný vladár, ktorý mal dcéru Uršuľu. Tá sa od detstva vyznačovala svätým životom, vrúcnou láskou k Bohu a k panenskej nevinnosti. 

Vznešení kresťanskí rodičia sa tešili z prekrásnej a zbožnej dorastajúce dcéry a priali si, aby sa vydala za cnostného mladíka z veľmožského rodu, aby jej otec tak ešte viac upevnil svoj trón. Nábožná Uršuľa si však priala zostať v panenskej nevinnosti až do smrti. Svoj život chcela venovať iba Bohu a zaumienila si, že vstúpi do kláštora. Na mnohé prosby rodičov tak napokon nespravila, a svojou odpoveďou, že keby „Božia prozreteľnosť nariadila, zvolila by si za manžela udatného, cnostného a bohabojného vojvodu Conana Meriadoca“, ich milo prekvapila. Božia prozreteľnosť však rozhodla inak – nábožná panna obsiahne nevädnúcu korunu mučenice.

V tom čase panoval od roku 375 nad celou ríšou cisár Gracián, najstarší syn Valentiniána I., ktorý prívetivým spôsobom panovania a tiež aj chrabrosťou si u podriadených hneď vydobyl lásku podriadených národov aj vojska všetkých krajín. Tú však stratil, keď časom kvôli rozkošiam zanedbával vládne povinnosti a pred riadnymi vojskami uprednostňoval cudzincov Alanov, začal pohŕdať domácimi zvykmi aj kresťanským životom. Veliteľom rímskeho vojska bol v tom čase Flavius Clemens Maximus, ktorý využil cisárov nezriadený život a dal sa svojím vojskom vyhlásiť za panovníka. Graciánovi tým vypovedal poslušnosť a v roku 382 vtrhol s povstaleckým vojskom do Gálie (dnešného Francúzska), kde sa zdržiaval cisár Gracián. Maximusovi sadla šťastena na plece, niekoľkokrát zvíťazil nad cisárovým vojskom, zvlášť po tom, čo mu Conan Meriadoc priviedol na pomoc anglických vojakov, ktorým velil.  

Vojaci cisára už mali toho zrejme dosť a tak 25. augusta 383 siahli Graciánovi na život, čím sa uvoľnila cesta pre Maximusa, ktorý sa stal cisárom v západnej časti rímskej ríše. Ten, pretože vedel, že za svoje víťazstvo môže vďačiť Conanovej pomoci, vyhnal z Amoriky (terajšie Bretónsko) praobyvateľov a krajinu daroval Conanovi a jeho vojakom, kde sa aj následne usadili a Amoriku premenovali na Bretónsko. Neskôr, keď pomýšľali o ženbe, poslali do Anglicka poslov, aby im v otčine vybrali kresťanské panny, nahovorili ich na manželstvo a priviedli do novej vlasti. Po sobáši s „domácimi pohanskými“ dievčatami totiž netúžili. Conan skrze týchto poslov požiadal o ruku Uršuľu, ktorej sa krásou duše i tela nemohla rovnať žiadna iná anglická kresťanská panna. 

Conan v tom čase býval v dnešnom Nantes a tam aj trpezlivo čakal na svoju nevestu Uršuľu. Poslovia boli úspešní, veľký počet panien prijalo ich ponuku a rozhodli sa, že sa do novej vlasti preplavia. Hoci si Uršuľa veľmi vážila Conana, a rodičia boli jeho žiadosťou o dcérinu ruku nadšení, predsa si nechala čas na rozmyslenie. Až na dlhé prosby rodičov privolila a pridala sa k ostatným pannám, ktoré sa chystali na cestu do nového domova. Vložila svoju dôveru do milostivého Boha, a s tým, že Pán všetko obráti na dobré, sa vydala k brehu, aby sa tam spolu s ostatnými pannami nalodila. 

Rodičia odprevádzali svoje dcéry k pripraveným lodiam s obrovskou radosťou. Bol jasný deň, slnko svietilo, nepohol sa ani lístoček na strome. Nikto netušil, že táto idylka sa ako šibnutím čarovného prútika razom zmení na hotovú pohromu. Sotva lode opustili anglické brehy, pokojné more sa rozvlnilo a naokolo začala vyvádzať víchrica, ktorá zahnala lode nie do Bretónska, ale k brehom úplne cudzej krajiny, do prístavu v zátoke, ktorou sa rieka Rýn vlieva do mora. 

Silné vetriská fučali ostošesť, more bolo rozbúrené. Kormidelníci sa neodvážili plaviť popri skalnatých útesoch dole do Bretónska. Rozhodli sa plaviť sa hore Rýnom a až nájdu vhodné miesto, vysadiť panny na suchú zem a tak ich odprevadiť do novej vlasti. Lenže človek mieni a Pán Boh mení a takto to bolo aj v tomto prípade. Lode s jedenásťtisíc pannami sa pomaličky plavili proti prúdu rieky Rýn, až sa doplavili k mestu Kolín, kde kresťanské, vydajachtivé panny očakávala svadba. Žiaľ, krvavá.

Divokí Hunovia, ktorým velil kráľ Balamir, sa v roku 374 vyhrnuli z Kaukazu, ktorý bol ich sídlom, aby si podmanili Akacirov, udreli na donských Alanov a prinútili ich spolu s nimi zaútočiť na Gótov. Po ich víťazstve si starý kráľ Gótov zo zúfalstva siahol na život mečom a divokým Hunom sa otvorili cesty pre ďalšie vyčíňanie. Cez južné Rusko, Poľsko a Uhorsko sa „prebili“ do Nemecka, odtiaľ do Gálie a ostatných krajín západnej Európy. Kdekoľvek sa objavili, tam po nich zostali spálené mestá, dediny, mŕtvi obyvatelia. Nivočili všetko a tí, čo vládali, utekali pred nimi kde sa len dalo. Aj preto sa zmenili „pôvodné adresy bydlísk“ severozápadných národov, menovite Slovanov a Nemcov, ktorí pred divochmi tiež „vzali nohy na plecia“. 

Kruté hordy Hunov sa v roku 383 rozložili na Rýne a pripravovali sa na útok. Mali v pláne napadnúť armádu rímskeho cisára Flavia Clemensa Maximusa.

O rok neskôr, v roku 384, sa pri Kolíne objavili lode s anglickými pannami. Hunovia neváhali, lode prepadli a panny vzali do otroctva. Hoci suroví pohania obdivovali krásu týchto dievčat, nezostali iba pri tom. Prebudilo sa v nich nové zverstvo, a najskôr lichôtkami, potom aj hrozbami, sa snažili pripraviť panenské dievky o čistotu. 

Boh je ale skutočne milostivý a strážil ich nevinnosť. Uršuľa mu pomáhala – slovami útechy a nadšenia povzbudzovala svoje ostatné družky, aby sa za každú cenu vzpierali každému vábeniu aj hrozbám divokých pohanov a nebáli sa smrti pre svätú vieru a kresťanskú cnosť i svoju nevinnosť. Boh dal potom pannám silu a takmer ako tvrdí muži bojovali proti barbarom. Zúrivým pohanom už nič nebolo sväté, sekali mečmi zbožné panny jednu za druhou. Od smrti sa uchránila len Uršuľa, ktorá bola otrokyňou istého Gauna. Lenže keď si ho odmietla vziať za manžela, zabil ju šípom. Teraz by mohol nastať legendy koniec, veď Uršuľa, hlavná postava, bola mŕtva. Lenže v pozadí sa predsa ešte čosi dialo.

Medzitým, čo na zemi prebiehala „krvavá svadba“, sa priateľka svätej Uršule, menom Kordula, schovala v podpalubí a pretože bol neskorý večer, žiadnemu pohanovi neprišlo na um ju hľadať. Zbožná Kordula sa celú noc modlila, lebo sa hanbila za svoju bojazlivosť a sestrám závidela mučenícku smrť. Kajúcimi slzami sa pripravovala na nový deň. 

Začalo sa rozvidnievať a Kordula ešte viac znásobila svoje modlitby a vzdychy k milostivému Bohu, aby ju ráčil povolať k družkám, teraz už korunovaným večnou slávou. Potom nabrala odvahu a predstúpila pred surových pohanov so slovami, že tiež patrí ku kresťanským pannám. Zarazení Huni ju začali prehovárať, aby ušetrila svoju krásnu mladosť a stala sa manželkou ich vodcu, ktorý jej poskytne všetky rozkoše sveta. Kordula však zvelebovala mučenícku smrť svojej priateľky Uršule aj ostatných jedenásťtisíc družiek a smelo odvetila, že rada podstúpi smrť pre Ježiša Krista a zachovanie panenskej nevinnosti. Huni ju začali znovu prehovárať, no keď vytrvalo ich slovám odopierala, bola rovnako ako Uršuľa, zabitá šípom. 

Mŕtve telá svätých mučeníc boli potom pochované pri Kolíne nad Rýnom a keď sa na ich hroboch začali diať zázraky, nábožní kresťania postavili v roku 643 k ich úcte chrám. 

Úcta svätej Uršule a jej družiek, ktoré pre zachovanie panenskej nevinnosti a pre Kristovu vieru podstúpili mučenícku smrť, sa rýchlo šírila po celom svete. Napríklad kolínsky biskup svätý Hanno, ktorý pôsobil v jedenástom storočí, a veľmi zveleboval mučenice, sa celé noci  modlil na ich hroboch.  

Svätá Uršuľa bola od počiatku úcty k nej, často vzývaná o príhovor za dobré vyvolenie stavu, za šťastné manželstvo, za blahoslavenú smrť či vyslobodenie z očistca.

V roku 1525 založila svätá Angela Merici „Spoločnosť svätej Uršule“ a dala ju svojim dcéram za patrónku práve pre jej lásku a zasvätenie sa Kristovi, odvahu, s akou obraňovala svoju čistotu aj za cenu života, a zápal, s ktorým viedla svoje spoločníčky k vytrvalosti a vernosti až do konca.

Svätá Uršuľa sa zobrazuje s ochranným plášťom, pod ktorým ukrýva spoločníčky, s korunou na hlave, so šípmi, s mučeníckou palmou, so zástavou s krížom alebo s loďou.

Modlitba k svätej Uršule

Vyvolená nevesta Ježiša Krista, svätá Uršuľa, so svojimi družkami pannami, ktoré ste pre Ježiša Krista a pre drahý klenot panenskej čistoty radšej podstúpili mučenícku smrť, pokorne vás všetky prosím, príďte mi na pomoc, keď sa bude moja duša lúčiť s týmto svetom a bude sa uberať na onen svet, vtedy zachráňte, ako nejakým vojenským štítom, moju dušu proti diabolským útokom a uveďte moju dušu tam, kde by som sa s vami u Boha naveky radoval(a). Amen. 

Životy svätých