Svätá Terézia od Ježiša (z Avily) chcela trpieť, alebo zomrieť

Španielska svätica Terézia sa narodila v roku 1515 vznešených rodičom Alfonzovi Sanchezovi z Cepedy a Beatrix z Ahumady. Oba vychovávali svoju dcéru od malička v láske k Bohu. Zbožný otec bol nadšeným čitateľom kníh a vrelo ich odporúčal aj svojim deťom. Útlocitná matka zasa učila deti modliť sa od útleho veku a vštepovala im lásku k Panne Márii.

Ich výuka nebola iba naoko, sami išli svojim deťom príkladom. Otec bol milosrdný voči chudobným a súcitný voči nešťastným a chorým. Láskavo sa správal aj k svojim sluhom, na nikoho nemal na jazyku zlé slovo, neznevažoval ani nepreklínal. Matka, hoci bola krásna a bohatá šľachtičná, nezakladala si na týchto prednostiach, bola tichá a veľmi rozumná. Jej slabé telo mnoho trpelo, napriek tomu jej nikdy nechýbala dobrá vôľa a trpezlivosť.

Šesťročná Terézia čítala s mladším bratom životy svätých a do ich múk, ktoré mučeníci statočne znášali sa tak vžili, že tiež chceli vyliať svoju krv za svätú vieru. Vydali sa teda na cestu k neveriacim Maurom, obývajúcim jednu časť Španielska, aby vyznaním viery podstúpili od zúrivých nepriateľov smrť. Ale ich útek nevyšiel, príbuzní ich dolapili a priviedli späť do rodičovského domu. Terézia odvtedy vyhľadávala samotu a často vysielala vzdychy k Bohu. Popritom podporovala biednych: "Dávala som almužny, aké som mohla, ale môj majetok bol veľmi skromný."

Dvanásťročná dievčina sa stala polosirotou, zomrela jej mama. Terézia sa vtedy vrhla na kolená pred obrazom Panny Márie a so slzami ju prosila, aby jej nahradila matku. Teréziina úcta k Matke Božej bola odmenená milosťou, ktorá chránila jej čisté srdce počas pokúšania. Bolo to potrebné, Terézia sa po vzore otca stala vášnivou čitateľkou. Od priateľky dostala svetské romány, ktorými bolo Španielsko v tej dobe zaplavené a Terézia sa pod vplyvom týchto kníh začala meniť - viac dbala, aby sa zapáčila svetským ľuďom. Okrem toho, že sa od nej odvrátil jej anjel strážca, jedna príbuzná chcela svetskými rečami poškvrniť Teréziinu myseľ. Otec to pobadal, ale nedokázal ju od tejto príbuznej odvrátiť. 

Terézia o tomto nebezpečenstve neskôr napísala: "Keby Boh dal, že by otec nepúšťal ku mne moju sesternicu, lebo teraz vidím, aké je to nebezpečné, keď sa človek spolčuje s ľuďmi so svetským zmýšľaním vo veku, kedy majú byť do srdca vštepované cnosti! Sama sa čudujem, akú veľkú škodu prináša zlá spoločnosť a keby som to sama nezakúsila, neverila by som. Veľmi si prajem, aby si vzali zo mňa príklad všetci rodičia a boli bedliví na kamarátov svojich detí. Od prírody som nenávidela neporiadne a necudné bytosti a obľúbila som si len krátke rozhovory, ale keď som sa nevyhýbala príležitosti, upadla som do veľkého nebezpečenstva, lebo som sa nebála viac Boha a dovoľovala som si mnohé veci z bludného presvedčenia, že sa to nikto nedozvie."  

Keď sa vydala jej staršia sestra, otec poslal Teréziu do kláštora, aby sa tam spolu s inými dievčatami vzdelávala. Predstavená si získala dôveru a lásku Terézie, ktorá sa s ňou rada rozprávala o božských veciach a takto sa pomaly do nej vracala nábožnosť a oslabovali sa jej túžby po márnivosti a pozemských pôžitkoch. Keby neochorela, už vtedy by si zvolila kláštorný život. Lekársky verdikt však znel - zmena vzduchu, ideálne odísť na vidiek.

Terézia odišla k zbožnému a cnostnému strýkovi Petrovi Sanchezovi z Cepedy a rozhovormi s ním, aj čítaním listov svätého Hieronyma si celkom znechutila svet a jeho márnosti a zaumienila si zasvätiť svoj život Božej službe. Keď to neskôr oznámila svojmu otcovi, nebol nadšený. Terézia si teda, i keď s bolesťou, že zarmúti otca, zopakovala svoj útek z detských rokov, no teraz ušla tajne do kláštora a prosila predstavenú, aby ju prijala medzi mníšky prísneho života.

Zrazu pocítila v srdci svätý pokoj: "V kláštore sa mi páčilo všetko. A častokrát som v hodinách, kedy som sa krášlila a zamestnávala sa svojím telom, som teraz zametala kláštor a bola som šťastná, že som sa oslobodila od tých bláznovstiev." Nečudo, že v roku 1534 zložila slávnostný sľub. Božie milosrdenstvo jej darovalo ťažkú chorobu, aby sa jej srdce celkom očistilo od toho, čo v nej bolo dosiaľ nedokonalé. Táto choroba pretrvávala tri roky, Terézia iba ležala v posteli ako zdrevenená, vôbec sa nevedela pohnúť. No najväčším utrpením pre ňu bola vnútorná opustenosť, ktorá ju veľmi trápila. Otec ju dal odviezť do Basedy a povolal lekárov, aby ju vyliečili, no všetko nadarmo. 

Terézia vyzerala, že každým dňom zomrie. Upadala do bezvedomia a keď precitla, žiadala si sväté sviatosti, ktoré prijímala so slzami. Temnota duše napokon zmizla, bolo jej trochu ľahšie, ale choroba ešte neskončila. Požiadala, aby ju zaniesli do cely, kde sa osem mesiacov zmietala medzi životom a smrťou. Jej trpezlivosť a odovzdanosť bola obdivuhodná. Terézia denne vzdychala k Bohu o uzdravenie, aby mu mohla lepšie slúžiť a postarať sa o spasenie svojej duše. 

Bola vypočutá. Uzdravila sa a za pomoci bariel už mohla chodiť do záhrady, kde prijímala návštevy príbuzných. Tí jej rozprávali o svetských radostiach a Teréziino srdce sa znovu začalo deliť medzi Bohom a svetom. Opäť do nej zavítala vnútorná opustenosť. Boh ju však neopustil: "V tomto smutnom rozpoložení zaspala moja duša a taká bola zronená, že som darmo hľadala pokoj vo svojich zlých náklonnostiach. Jedného dňa som vošla do bočnej kaplnky a uvidela som tam vystavený obraz. Predstavoval Spasiteľa, pokrytého ranami. Toto vyobrazenie tak mocne na mňa zapôsobilo, že som bola dojatá, ubolená a súcitná. Pocítila som takú ľútosť nad svojimi hriechmi a nad malichernou pozornosťou, ktorú som venovala utrpeniu Pána Ježiša, ktoré znášal za naše hriechy, že mi skoro puklo srdce. Padla som k nohám Božského Spasiteľa a s veľkým plačom som ho vrúcne prosila, aby ma posilnil, aby som ho viac neurážala. V tejto modlitbe som pocítila takú útechu a silu, že sa vo mne čoraz viac rozpaľovala láska k Bohu a každým dňom som viac víťazila v zápase sama so sebou. Začala som s väčšou chuťou zaoberať sa Bohom a odstraňovala som zlé príležitosti. Čo len trochu som sa chystala slúžiť Bohu, hneď ma obsypával samými radosťami. Ale ja som ho prosila len o milosť, aby som ho viac neurazila a aby mi odpustil moje veľké hriechy."

Terézia mala 24 rokov, keď jej v roku 1539 zomrel otec Alfonz. V prítomnosti detí s bolesťou oplakával, že neslúžil vernejšie Bohu a nariekajúcim deťom sľuboval, že bude vo večnosti prosiť milostivého Boha, aby ich svojou milosťou posilňoval v stálom zotrvaní v jeho svätej službe. Slová umierajúceho otca veľkou silou zatriasli Teréziinou mysľou aj srdcom a častokrát odvtedy plakala horké slzy ľútosti.

Spovedník jej otca jej poradil, aby čítala Vyznanie svätého Augustína, pri ktorom čítaní opätovne horko plakala a ako niekedy Augustín, aj Terézia sľubovala, že z celej duše opovrhne svetom a chce žiť v kresťanskej dokonalosti. Svoj sľub plnila až do svojej smrti. Nemilosrdne sa bičovala, stránila sa všetkých príbuzných aj sveta a často sa na radu svojho spovedníka modlila - Príď, ó Bože, Duch Svätý! 

Pri tejto modlitbe sa jej zdalo, že v hĺbke srdca počuje hovoriť Spasiteľa: "Dcéra moja! Nechcem, aby si sa veľmi priatelila s ľuďmi, zabávaj sa jedine s anjelmi." Odvtedy Terézia nemilovala nikoho, iba Boha: "Kto sa raz začal cvičiť v modlitbe, nech s tým nikdy neprestane, aj keby na sebe zbadal hocijaké chyby, lebo toto je jediným prostriedkom, ktorým človek kráča k polepšeniu. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Len modlitba bola bránou a cestou k všetkým milostiam, ktoré mi udelil Pán a Boh ma nikdy nepustil od seba nepotešenú." 

Teréziina čistá duša bola odmeňovaná mnohými zjaveniami, ale pre svoju pokoru ich tajila. Zverila sa však svojmu spovedníkovi a ten jej nariadil, aby sa menej modlila a prijímala sviatosti, pretože tvár mala vtedy veľmi rozžiarenú a dlhší čas bola v extáze. Spolusestry ale veľmi pozorne sledovali jej kroky a keď zbadali čo len najmenší poklesok, hneď ju ohovárali a Terézia sa neraz stala terčom posmechu a hany. Predstavená ju dokonca uväznila a keď Terézia na príkaz spovedníka priznala svoje nadprirodzené videnie, sestry o nej trúsili reči, že je posadnutá zlým duchom a šalie.

Tieto príkoria znášala svätica s veľkou trpezlivosťou. K nepriateľom sa správala tak láskavo, až biskup v Avile, kde žila v kláštore Terézia vravel: "Kto si praje, aby ho Terézia mala rada, nech jej len spôsobí nejakú škodu či krivdu." V týchto pádoch ju Boh utešoval: "Dcéra moja, neboj sa nikoho, ja s tebou hovorím a neopustím ťa."

Spovedník jej radil, aby sa pri zjaveniach prežehnala a hneď odišla inam. Poslúchla ho a vtedy začula hovoriť Boha: "Dcéra moja, dobre robíš, že počúvaš svojho vodcu, a vždy to rob rada. Ale príde čas, kedy im oznámim, že Ja sám ťa oblažujem svojou prítomnosťou." Pokorná mníška povedala o svojich videniach Františkovi Borgiášovi a Petrovi z Alkantary a prosila ich o radu. Svätí muži pripisovali tieto zjavenia jej hlbokej pokore, úplnému odovzdaniu jej čistej duše Bohu a kajúcemu životu. 

Terézia každý deň preukazovala službu lásky. Ujímala sa chorých, ktorým prinášala jedlo a lieky, neraz aj na úkor vlastnej práce. Jedna mníška mala otvorené rany, ktoré nepríjemne zapáchali, ani jedna sestra ju nechcela obsluhovať a tak sa jej ujala Terézia.

Najväčšiu starosť mala o spásu duší a obetovala za nich mnoho sĺz, modlitieb a kajúcich skutkov, aby Boh týchto zatvrdnutých hriešnikov obrátil. Dokonca chcela ísť medzi bludárov, aby krotila ich hnev proti cirkvi modlitbami, pôstom a inými kajúcimi skutkami: "Keď Ježišovi nepriatelia rúcajú posvätné chrámy, ktoré mu posvätili naši otcovia, sluší sa, aby sme postavili nové a tak obnovili jeho česť a preukazovali v službe väčšiu horlivosť, než ju prejavujú nástroje pekla." 

S bolesťou nad úpadkom kláštorného poriadku sa sama chopila ťažkej práce, aby tak napravila rád karmelitánok a zaviedla v ňom prvotnú prísnu kázeň, lásku k poslušnosti, sebazapieranie, cnosť chudoby a odovzdanosť Bohu. Narazila ale na veľký odpor nielen u mníšok, ale i u biskupov a svetských vrchností. Pokorná Terézia však aj pri tých najväčších urážkach zostala ticho a ukázala veľkú trpezlivosť. V Avilskom kláštore vypovedalo poslušnosť voči pravidlám rádu 180 mníšok. Predstavená karmelitánskych kláštorov v Španielsku im preto dala za opátku Teréziu. Mníšky zúrili, že si sami nesmeli zvoliť predstavenú a chceli zatvoriť bránu pres nosom Terézie, keď ju viedol do kláštora provinciál karmelitánskeho rádu.

Do kláštora Vtelenia prišla v sprievode provinciála karmelitánov, otca Angela de Salazar. Zástup rehoľníc ich už očakával. Prichádzajúci privítali krikom a dupaním. Volali: "Nechceme novú rehoľu! Nechceme rehoľu pustovníkov! Nechceme Teréziu od Ježiša!"

"Neprišli sme sem, aby sme sa nechali tyranizovať!"

"Nová rehoľa – to je ukrutnosť!"

"Nikto to nevydrží!"

"Nechceme Teréziu!"

"Nechceme falošnú svätú!"

"My ju poznáme!"

"Vždy s ňou boli problémy!"

"Chceme predstavenú, ktorú si sami zvolíme!"

"Je to naše právo!"

"Nechceme Teréziu!"

Vrava sa stupňovala a prechádzala v skutočnú búrku. Sestry so svojim krikom ešte viac podnecovali. Niektoré zachvacovala úplná hystéria. Chvatne sa zdvíhali zo svojich miest, hrozili rukami, trhali si habity. Vyzeralo to, akoby sa na Teréziu, ktorá stála pred nimi, chceli vrhnúť. Márne otec Salazar vyzýval na pokoj. V hluku jeho hlas nikto nepočul. Zmocnil sa ho hnev a prikázal priviesť strážnikov. Až pohľad na strážnikov, ktorí vošli do refektára v prilbách as halapartňami v rukách, spôsobil, že nastalo isté stíšenie. Sestry sa zomkli do pevne zovretého šíku. Pôsobili dojmom psy obklopeného stáda diviakov, v strehu pripraveného na ďalší boj.

Otec Salazar vystúpil na stôl. Hlasom, ktorý mu z hnevu miestami preskakoval, vytkol mníškam ich správanie. Nakoniec sa spýtal: "A teraz odpovedzte bez kriku: chcete alebo nechcete, aby Matka Terézia od Ježiša bola vašou predstavenou?"

Odpovedali jednotným krikom: "Nechceme!"

Iba jediný hlas, ako oneskorený kameň padajúci za lavínou, povedal: "Chceme Matku Teréziu, chceme, aby bola našou predstavenou. Milujeme ju a ctíme."

Otec Salazar povedal: "Počujem rôzne názory. Ešte raz sa pýtam: chcete Matku Teréziu, alebo nechcete?"

Tentoraz sa rozoznel zbor rozdielnych hlasov. Jedny rehoľníčky volali: "Nechceme," ale veľká skupina sestier, takmer polovica z nich, volala: "Chceme Teréziu! Budeme ju milovať!"

Bolo očividné, že v početnom zhromaždení má Terézia mnoho svojich stúpencov, ktoré predtým mlčali, zastrašené agresivitou ostatných, ale teraz získali odvahu. Zatiaľ čo časť stále kričala: "Preč s Teréziou! Nechceme ju!", iné začali utvárať sprievod, aby zaviedli novú predstavenú do kaplnky. Zhromaždenie sa rozpadlo na dve časti, aby sa hneď zas zomklo v urputnej šarvátke. Strážnici sa vmiešali do zástupu a rozdelili bojujúce ženy. Boj sa premenil na sklamaný a hlasný plač.

Terézia zachovala vo vzniknutom zmätku pokoj. Nad svojím vlastným vzdorom zvíťazila už dávno. Stačilo jediné Ježišovo slovo, jedno znamenie, ktoré ju uistilo, že prijatie miesta predstavenej v kláštore Vtelenia je jeho vôľa, aby ju nemohlo nič zastaviť vo vykonaní tohto príkazu. Postavila na stolicu v chodbe, kde mala ako predstavená sedieť, obraz Bohorodičky a sadla si k obrazu. Sestrám sa prihovárala tak skromne, že si ich naklonila. O tri roky neskôr sa mníšky pre zmenu cítili nešťastné, keď provinciál preložil Teréziu do iného kláštora.

V roku 1562 zaviedla Terézia v Abule v kláštore prísny poriadok. Žiadna mníška nesmela mať vlastný majetok, rúcho mali z hrubej látky, košeľu a šatku z bavlny a pás z kože a mali chodievať bosé. Závoj mali mať tiež z hrubého plátna, namiesto postele používali dosku so slamníkom, jedávali dvakrát za deň, no nikdy mäso a sama išla sestrám ako príklad. Všetky sestry obsluhovala a keď nemali na jedenie nič iné, iba chlieb, ďakovala Bohu, že ich spravil hodnými dodržiavať chudobu. Lenže ani teraz nešlo všetko po masle, lebo Terézia bola mníška dosť hlasná, nespokojná a občas aj svojhlavá. Netrvalo dlho a kráľ s pápežským vyslancom boli proti nej poštvaní vlažnými mníškami a kňazmi a Teréziu uväznili.

Túto veľkú pohanu znášala trpezlivo a radostne volala: "Ó Bože, daj mi alebo trpieť, alebo zomrieť!" Bola presvedčená, že kríže a trápenia sú pre kresťana potrebné k dosiahnutiu večného blahoslavenstva. Takto písala z väzenia zbožnému mníchovi: "Ach, otče môj, či je väčšia útecha, sladká radosť, ako tá, keď môžeme trpieť pre Boha? Je to síce ťažké, ale predsa je to najistejšia cesta k nebu. Preto má byť kríž našou rozkošou, vyhľadávajme preto kríž, žiadajme si ho, objímajme ho! Beda nášmu napraveniu, beda nám všetkým v tom dni, v ktorom nám bude chýbať kríž." V tom istom liste predpovedala, že prenasledovanie nového prísneho rádu čoskoro prestane. Mala pravdu, zanedlho zmenil kráľ svoje zmýšľanie a pápež Gregor XIII. potvrdil pravidlá obnoveného karmelitánskeho rádu. 

Terézia bola počas prenasledovania sužovaná mnohými chorobami, ale ani tak neprestávala cestovať, bez ohľadu na počasie či nepohodlie, aby zakladala nové kláštory. V Terézii bolo vidieť skôr anjela, než človeka z tela a krvi, a na svete žila nedotknutá nečistotou tela, pričom čistota jej duše bola taká veľká, že nikdy nepocítila nečisté myšlienky, ba ani nevedela, čo to je. Preto, keď sa s ňou v tejto veci prišli poradiť sestry, posielala ich k druhým, lebo sama nemala s tým skúsenosti.

V roku 1582 založila kláštor v Burgose a vojvodkyňa z Alby ju pozvala k sebe. Hoci bola Terézia chorá a slabá, navštívila ju. Po návrate do kláštora ešte viac ochorela. 30. septembra chrlila krv a 3. októbra zavolala k sebe sestry, dala im rady a prosila o udelenie sviatosti zomierajúcich. A potom, keď uvidela Božie Telo, jej tvár vyzerala ako oslávená, pokľakla a začala jasať, že sa jej hodinka blíži: "Ó Bože môj a môj Ženích! Tak teda prišla dávno žiadaná hodina, v ktorej sa blížil k svojmu Spasiteľovi! Nech sa stane tvoja vôľa! Konečne je tu okamih, v ktorom vystúpim zo svojho vyhnanstva a moja duša nájde v tvojej prítomnosti slasť, po ktorej už tak dávno túžila!"

Bolesti posledného boja trvali celú noc a Terézia často vzdychala: "Bože, neopovrhuj kajúcnym a pokorným srdcom!" 15. októbra 1582 nadránom tíško zaspala. Po jej smrti sa udiali mnohé zázraky a jej telo pochovali v chráme karmelitánskeho kláštora v Abule v Španielsku a v roku 1621 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú.

Životy svätých