Svätý Ján Almužník

Svätý patriarcha Ján sa všetkým právom nazýva otcom chudobných, pretože bol nadmieru láskavý a dobrotivý ku všetkým biednym a opusteným. Narodil sa v Armathe, na ostrove Cyprus, v mladom veku svojom vstúpil do manželstva, ale veľmi skoro ovdovel a prišiel aj o svoje deti. Táto veľká strata ho pohla k tomu, aby sa odriekol sveta a žil jedine Bohu, Ježišovi Kristovi. Svoje značný majetok rozdal chudobným, aby tým ľahšie mohol dôjsť k dokonalosti.

Pretože mu skutočne na tom záležalo a on aj horlivo pracoval na spasení duše svojej, rýchlo dosiahol veľký stupeň svätosti, pre ktorú bol pozdvihnutý na biskupskú a patriarchálnu dôstojnosť v Alexandrii.

Hneď ako nastúpil na biskupský úrad, zvolal k sebe všetkých otcov svojej cirkvi a v prítomnosti zhromaždeného ľudu k nim prehovoril: "Bratia moji! Nie je slušné, aby sme mali inú vyššiu starosť, než o spasiteľa, Ježiša Krista. Choďte preto po celom meste a spíšte mi všetkých pánov z celého mesta, nevynechajte ani jedného." Otcovia, ktorým bola zverená starostlivosť o chudobných sa s počudovaním pýtali, akých pánov má na mysli. "Ktorých vy nazývate žobrákmi a chudobnými, ja volám pánmi a mám za to, že oni nám môžu pomôcť prísť do neba."
Tak boli na jeho žiadosť spočítaní všetci chudobní v meste. Bolo ich 7500, a Ján Almužník všetkým prisľúbil, že sa o nich bude starať ako otec.

Po svojom vysvätení za biskupa rozdal kláštorom a nemocniciam 8000 dukátov, ktoré našiel v pokladnici svojej cirkvi a všetky svoje dôchodky určil chudobným. Jeho sluhovia ho od toho odhovárali, on ich však odkazoval na prozreteľnosť Božiu a povedal im svoje videnie: "Keď mi bolo ešte len 17 rokov, videl som raz vo sne pannu, nadmieru ľúbeznú, ktorá zatemňovala slnce svojím bleskom a krásou prevyšovala všetko, čo som kedy videl. Táto panna stála pri mojom lôžku, dotkla sa ma útlymi prstami, takže som sa prebudil. V strachu, že som videl pannu pri svojom lôžku, poznačil som sa znamením svätého kríža a prehovoril som: «Kto si, a ako si sa mohla opovážiť vojsť do mojej izby?» Ona však mala na hlave korunu z olivových ratolestí a prívetivo sa mi dívala do očí. Napokon sa ľúbezne usmiala a takto ma oslovila: «Ja som kráľova prvorodená, ak si ma chceš zvoliť  za priateľku, dovediem ťa pred tvár Najvyššieho, lebo u Neho nikto nemá takú moci ako ja. Ja som učinila, že On zostúpil na svet a vykúpil človečenstvo.» Po týchto slovách zmizla. Keď som opäť precitol, poznal som, že to bolo videnie «milosrdenstva», preto mala tá panna svoju hlavu ovenčenú olivovými ratolesťami. Na to som sa obliekol a odobral sa do kostola, lebo sa už ukazovala ranná zora. Na ceste ma stretol jeden z bratov, bol na polozmrznutý a triasol sa zimou. Hneď som zvliekol svoj plášť a dávajúc ho skrehnutému som si pomyslel: Z tohoto chcem poznať, či je videnie, ktoré som mal v noci, pravé alebo klamné. A naozaj, ako som došiel do kostola, pristúpil ku mne ktosi v snehobielom rúchu, dal mi mešec so 100 striebornými a povedal: «Vezmi bratku! A rozdávaj podľa ľúbosti.» Ja, vezmúc mešec, som sa vrátil k skrehnutému bratovi, aby som mu dal tie peniaze, lebo som videl, že ich potrebuje, nebolo ho však viac nikde vidieť. Z tohto som poznal, že moje videnie nebolo klamné, ale naozaj to bolo videnie milosrdenstva."

Čo dobrý Ján vide v sne, to nosil v srdci. Jeho milosrdenstvo k chudobným nepoznalo žiadnych medzí. On sám stal sa chudobným, aby mohol rozdávať chudobným. Keď aj sám trpel núdzou, celú svoju dôveru kládol v božskú dobrotu, a preto žiadneho núdzneho neodmietol.
Jeho milosrdná láska sa však nevzťahovala výlučne na podporovanie núdznych, ale i na všetko, čo bolo k pokoju a k spaseniu.

Ohováranie a opovážlivé skutky mal za najväčšie ošklivosti, ohovárač nesme prekročiť prah jeho domu. Ak počul o nepriateľstve, urobil všetko, aby spor urovnal. Jeden muž nechcel odpustiť svojmu nepriateľovi. Aby ho pohol k zmiereniu, zavolal ho k sebe a vyzval, aby s ním išiel na svätú omšu. Keď svätý Ján prišiel k modlitbe Pána, pri slovách Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame, sa odmlčal a od oltára sa obrátil k tomuto mužovi a napomenul ho, aby o týchto slovách premýšľal. Prekvapený muž sa mu vrhol k nohám a sľúbil, že sa zmieri s nepriateľom.

Najkrajšie svedectvo o jeho láske nám podáva jeho testament, ktorú nadiktoval pisárovi, keď ležal na smrteľnej posteli: Ja, Ján, sluha, ale pre veľkú kňazskú dôstojnosť, ktorú mi Boh dal, ďakujem Ti, ó, Pane a Bože môj, že si mňa, biedneho, v tom vyslyšal, aby pri mojom skonaní nebolo viacej po mne nájdené, než tri pätáky. Keď som prišiel do biskupského paláca, našiel som tam do 80 centov zlata. Čo mi však darovali priatelia Kristovi, bolo viacej, než kto môže spočítať. Toto všetko som pokladal za majetok Najvyššieho a vrátil som to jeho chudobným. Pretože však ostávajú po mne ešte tri pätáky, moja posledná vôľa je, aby aj tie boli darované chudobným.
Takéto milosrdenstvo odmenil Boh vernému sluhovi najkrajším spôsobom. Keď v roku 619 cestoval do Carihradu, Pán mu zvestoval príchod jeho smrti, na čo sa svätý poberal na ostrov Cyprus, kde v mestečku Armathe, svojom rodisku, dokonal beh života svojho.

Pred smrťou sa mu zjavil žiarivý mládenec so zlatou pútnickou palicou v ruke, hovoriac: "Ponáhľaj sa, lebo Kráľ kráľov ťa očakáva." Keď svätý umieral, videl v Alexandrii istý svätý muž vo vytržení, ako patriarcha Ján so zapálenou sviecou v ruke, v sprievode celého duchovenstva vychádza zo svojho paláca a ako ho víta milostná Panna, ktorá žiarila viac než slnko a hlavu mala ovenčenú olivovými ratolesťami. Takto sa splnilo na svätom Jánovi, čo mu v jeho mladosti sľúbilo božské milosrdenstvo: «Ak ma chceš mať za priateľku, uvediem ťa pred tvár najvyššieho Kráľa.»

Telo svätého pochovali na ostrove Cyprus v Armathe, odkiaľ bol neskôr prenesené do Carihradu. Turecký sultán neskôr daroval sväté ostatky uhorskému kráľovi Matejovi, ktorý ich vyložil k verejnej úcte v kaplnke kráľovského palácu v Budíne. Odtiaľ potom boli v roku 1530 preložené do kláštora paulínov v Mariethali, ale v tom istom roku sa na rozkaz Ferdinanda I. preniesli do Prešporku do chrámu svätého Martina. Pretože k verejnej úcte boli vystavené iba raz v roku, ostrihomský arcibiskup, kardinál Peter Pázmány, preložil v roku 1632 telo svätého Jána Almužníka do svätyne chrámu, kde na epištolnej strane vystavil oltár, pred ktorým vždy horela lampa. Bola to veľkolepá slávnosť.  Boli na nej prítomní najvyšší hodnostári, duchovní a svetskí, a toľko ľudí, že vo veľkom chráme nebolo ani kúsok voľného miesta.

Kanonici sami bdeli celú noc pri pozostatkoch svätého, načo na druhý deň, 23. januára, nasledovala nemecká a slovenská kázeň a potom slávnostná svätá omša, ktorú konal sám kardinál-arcibiskup Pázmány. Sväté ostatky boli na tomto mieste v svätyni zložené sto rokov.

V roku 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy, dal na severnej strane kostola vystaviť krásnu kaplnku, kde boli 26. októbra prenesené na oltár pozostatky svätého Jána a kde spočívajú až po dnes.

Životy svätých