Matka chudobných - blahoslavená Ludovica Albertoni

Ludovica Albertoni sa narodila v roku 1473 v Ríme významným šľachticom Stefanovi Albertonimu a Lucretii Tebaldi. Traduje sa, že rodinný dom by mal vzniknúť v rámci súčasného farského kostola svätej Márie v Campitelli, ktorý je dnes kaplnkou rodiny Paluzzi-Albertoni. Keď jej otec okolo roku 1475 zomrel, dvojročná Ludovica bola zverená do opatery tetám z otcovej strany, ktoré sa starali najmä o jej kresťanské vzdelanie.

Z Ludovici sa stala nesmierne krásna a pôvabná žena, ktorú obdivovali mnohí rímski šľachtici. Rodina ju teda - hoci Ludovica mala iné plány - prisľúbila vznešenému Jakubovi z Cetery. A práve v susednom Trastevere, kde strávila väčšinu svojho života, sa nachádza kostol, približujúci sa františkánskej spirirtualite.   

Hoci Ludovica dala život trom dcéram, jej manželský život bol pre manželov temperament búrlivý. Ludovica však žila obetavo a v dôvere v milosť sviatosti manželstva. Situácia sa upokojila až po dvanástich rokoch, kedy jej chorý manžel zomiera. Lenže mier v duši netrval dlho.

V máji 1506 švagor Domenico, správca panstva odmietol rešpektovať nástupnícke právo v prospech Ludovici a jej dcér, čím sa začal dlhý boj, ktorý skončí až na súde. Mladá vdova, nehľadiac na svoj krehký stav, statočne bojuje za svoje práva a uplatnenie zákona. 

Keď sa všetko uviedlo na poriadok, zanechala dcéram celé imanie a zbavená rodinných povinností prijíma regulu tretieho rádu svätého Františka. Zvyšok svojho života tak strávi v modlitbe a v opatere o chudobných. Ludovica prijíma "Pani chudobu", mystickú manželku svätého Františka z Assisi a vzdáva sa akejkoľvek výsady a bohatstva, plynúce z jej spoločenského postavenia. Všetko rozdáva chudobným a popritom zdieľa útrapy v úsilí o šírenie Kristovho evanjelia.

Venovala sa aj mladým dievčatám, riešila ich problémy, a statočne sa usilovala vrátiť ich na dobrú cestu, naučiť ich poctivej práci a tiež ich kultúrne pozdvihovala. 

V roku 1527 zažíva Rím obrovské plienenie, Ludovica sa snaží zmierniť ich utrpenie a pri tejto príležitosti dostáva titul "Matka chudobných". Vďaka každodennej modlitbe a v pokračovaní františkánskej spiritualite, sa Ludovice darí napĺňať jej mimoriadne poslanie. A stále hovorí: "Modlitba je škola života, v ktorej sa človek naučí náuku, ktorú učil Ježiš a ktorú ľudia nemali v úmysle." 

V decembri 1532 sa Ludovicin zdravotný stav, už dlhšiu dobu oslabený, zhoršuje. Táto správa sa rozšírila ako blesk. Či to boli priatelia, alebo príbuzní, každý ju chcel navštíviť, ale Ludovica túžila po samote. Chce, aby jej spoločnosť robil iba jediný - Ukrižovaný, ktorého drží v rukách. 

31. januára 1533 s dôveru v pomoc Presvätej Bohorodičky, opúšťa svet Ježišovými slovami: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha." Ludovica je pochovaná v kaplnke svätej Anny kostola Svätého Františka a Ripa.

Rimania neustále vzdávali hold svojej veľkej krajanke a tak rímsky senát, berúc do úvahy svätosť a vynikajúce úspechy Ludovici, 13. októbra 1606 nariadil, aby sa dátum jej úmrtia zachovával ako pamätný deň, a v roku 1625 ju rímske úrady vymenovali za patrónku  Ríma, pričom dátum jej úmrtia prirovnali k liturgickému sviatku.

28. januára 1671 jej blahorečenie schválil pápež Klement X., ktorý vyjadril súhlas s jej dlhoročným a populárnym „cultusom“ (inak známym ako trvalá verejná úcta).  Pápež podpísal dekrét v Bazilike Santa Maria Maggiore a 17. januára 1674 boli jej pozostatky premiestnené na veľký oltár v tom istom kostole, ktorý postavil Gian Lorenzo Bernini.

Životy svätých