Svätý Medard

Svätý Medard bol v šiestom storočí jedným z najslávnejších a najnábožnejších biskupov vo Francúzsku. Narodil sa na hrade Salency pri meste Noyone v Pikardii roku 457. Rodičmi starostlivo vychovávaný, prejavoval už ako malý chlapec nábožného ducha a citlivé srdce voči nešťastným a chudobným. Často si schoval jedlo, aby ním mohol nasýtiť hladných.

Jedného dňa uzrel na ulici slepé dieťa v roztrhanom obleku; vyzliekol svoj nádherný vrchný oblek a zaodel ho. Inokedy daroval cudzincovi, ktorého zlodeji v neďalekej hore okradli, koňa z otcovej stajni. Keď Medard trochu vyrástol, poslali ho rodičia do školy do Vermondu a neskôr do vyššieho vzdelania do Tournai, kde pobýval francúzsky kráľ. Nadaný mladík sa na týchto chýrnych školách vyznačoval usilovnosťou, pobožnosťou a pokorou. 

Kolektívu sa vyhýbal, priatelil sa iba so svojim spolužiakom Eleutheriom, ktorého veľmi miloval a predpovedal mu skvelú budúcnosť. Ako 22-ročný sa podľa vôle svojich rodičov vrátil do Vermondu, kde pod vedením tamojšieho biskupa sa pripravoval k duchovnému stavu sa, učil sa bohoslovecké vedy, skúmal sväté Písmo a cvičil sa v kázaní. 

Vo svojich 33 rokoch bol vysvätený za kňaza a stal sa ozdobou kňazského stavu. Žil vo svojom rodisku a čiastočne i vo Vermonde ako duchovný správca. Časť času obetoval modlitbám a svätému rozjímaniu, druhú úradným prácam a najmä hlásaniu Božieho slova. Bol dobrým kazateľom, jeho kázne divotvorne zatriasli srdcami poslucháčov. Počas štyridsať rokov pôsobil medzi ľudom tak blaživo, že sa mu v kraji celkom podarilo vykoreniť pozostatky pohanstva. Že bol vskutku svätým kňazom svedčí aj to, že Boh ho omilostil darov zázrakov.

Napriek zdedenému majetku po rodičoch v Salency, žil veľmi skromne. Svoje dôchodky poväčšine darúval chudobným. Raz sa do jeho včelína vkradol zlodej, chcel ukradnúť med. Včely sa vyrojili a pustili sa do neho. Zlodej pred nimi utekal, no všetko márne, včely ho všade prenasledovali. Nevedel si s nimi rady, obrátil sa teda na svätého Medarda, hodil sa pred ním na kolená, vyznal svoj zločin a prosil o odpustenie. Svätý Medard ho požehnal a včely sa vrátili späť do včelína.

Iný zlodej sa zasa v jeden jesenný deň vkradol do jeho záhrady, pooberal hrozno aj iné ovocie a popritom mu pošliapal kvety. Zrazu, keď chcel utiecť, nemohol sa zo záhrady dostať von, blúdil v nej až do rána, vtedy ho chytili s rukami plnými ovocia. Keď k nemu prišiel svätý Medard, napomenul ho a prepustil aj s ovocím.

Ďalšiu krádež mu spôsobil sused. Na paši mu ukradol vola. Aby ho zvonec na krku vola neprezradil, napchal doňho trávu. Keď prišiel domov, zvonec zahodil do kúta a ten zavše zacengal. Zabalil ho teda do plátna a vložil do skrine, ale zvonec sa mu cvengotom ďalej vysmieval, tak ho prezradil susedom, a zlodej sa im napokon s plačom ku všetkému priznal. Poradili mu, aby išiel za svätým Medardom a skrúšene vyznal svoj skutok. Keď potom zlodej pred Svätcom svoj poklesok vyznal, zvonec prestal zvoniť a miesto pokánia dostal vola darom.

Ako farár založil v Salency takzvanú ružovú slávnosť. Keď totiž badal, že sa mnohé panny prehrešujú voči čistote, po horlivom kázaní sa skrúšene modlil a vtedy dostal myšlienku vyznačiť najcnostnejšiu pannu tak, že jej podaruje dvanásť toliarov a ružový veniec. Prvá, ktorá bola takého daru hodná, bola jeho sestra. Ale malo to účinok, lebo mravy sa napravili.

V roku 530 zomrel vo Vermonde biskup Alomer, zvaný aj Eligius, a Medard bol jednohlasne zvolený za jeho nástupcu. Svätý muž nechcel túto veľkú hodnosť prijať, lebo sa bál veľkej zodpovednosti pred Bohom. Ľud a duchovenstvo ho však neprestajne prosili, kráľ Klotar napokon potvrdil jeho voľbu a naliehal, aby všeobecnú vôľu vyplnil. Svätý Medard sa teda odovzdal do vôle Božej a dal sa od svätého biskupa Remigia, posvätiť.

Ale ani ako biskup svoj život nezmenil, bol ešte pokornejším, dobročinnejším a pobožnejším. Jeho horlivosť pre šírenie slávy Božej a pre spásu zvereného stáda sa stávala vždy väčšou. Pešky precestoval mestá a dediny svojho biskupstva a všade kázal s takým zápalom, že sa k Bohu obracali tisíce zatvrdilých hriešnikov. Túto radosť mu skalil vpád Hunov a Vandalov, pustošiacich jeho biskupstvo. Chudobní vyšli na mizinu, ale v svätom Medardovi nachádzali milujúceho otca, smútil a plakal s nimi, tešil ich a napomáhal im kde len mohol. Keď jeho sídelné mesto bolo v nebezpečenstve, že ho divokí pohania napadnú, opustil ho a prešiel bývať do bezpečnejšieho mesta Noyonu.

V roku 531 zomrel priateľ jeho mladosti, svätý Eleutherius, biskup v Tornaku. Kňažstvo a ľud prosili kráľa Klotara I., aby Tornakské biskupstvo pripojil k Noyonskému obidve biskupstvá riadil svätý Medard. Kráľ ich žiadosti vyhovel a arcibiskup svätý Remigius, sprostredkoval od pápeža potvrdenie. Svätý Medard mal zase príležitosť stať sa misionárom medzi pohanmi. Vo Flandersku, ktoré predtým patrilo pod Tornakské biskupstvo, bolo ešte mnoho pohanov. Svätý Medard precestoval tieto pohanské kraje ohnivou horlivosťou ohlasujúc pohanom sväté Evanjelium. Pohania spočiatku počúvali jeho slová s nevôľou, musel zakúsiť aj mnohé nepríjemnosti a protivenstvá, na život mu často siahali divokí Flándri, ale i tak ho to v jeho neustálej apoštolskej práci neodstrašilo. Boh  napokon jeho námahe požehnal. Učením kresťanskej viery sa napravili mravy surového pohanského ľudu, modly zmizli z hájov a chrámov a z neľudských pohanov sa stali pokorní, pokojní, tichí a láskaví kresťania.

Svätý Medard sa potom vrátil do Noyony, kde ho netrpezlivo očakávala kráľovná Radegunda, ktorú si ako princeznú priviedol kráľ Klotar I. a svätý Medard ju vyučoval na zámku Anties. Potom sa s ňou Klotar oženil, ale dlho spolu nežili. Musela odísť z kráľovského dvora preč, pričom túžila po živote v kláštore. Svätý Medard jej na kráľovo povolenie podal mníšsky závoj a dal jej hodnosť diakonky. Radegunda žila v kláštore dokonalým životom a po smrti bola vyhlásená za svätú.

Svätec potom zanedlho, už ako 88-ročný starec veľmi ťažko ochorel. Keď sa to kráľ Klotar I. dopočul, ponáhľal sa za ním, aby mu svätý biskup ešte raz požehnal. Kráľ sa chorého pastiera duší pýtal, kde ho majú pochovať a svätý Medard si žiadal byť pochovaný v biskupskom kostole v Noyone, aby tak mohol odpočívať pri svojom stádočku. Lenže kráľ mal inú predstavu, chcel, aby bol pochovaný v kráľovskom meste Soissons a toľko ho prosil, až svätý Medard napokon privolil.

Svätý Medard zomrel dňa 8. júna 545. Jeho telo bolo prenesené do Soissonsu, kde doteraz odpočíva. Kráľ Klotar I. dal nad jeho hrobom postaviť nádherný chrám, ktorý dostaval až jeho nástupca Sigbert.

Modlitba. Ó, Bože, ktorý si svätého Medarda, svojho vyznávača a biskupa, ráčil ustanoviť veriacemu ľudu za verného pastiera, dopraj nám, aby sme na jeho príhovor boli Tvojimi vernými služobníkmi a bohatí na zásluhy mohli tak dosiahnuť korunu večného života. O to Ťa prosíme skrze Ježiša Krista, Tvojho Syna, nášho Pána. Amen.

Životy svätých