%20(1).jpg)
V Nemecku panoval cisár Henrik, ktorý viedol taký bohabojný život, že bol po smrti vyhlásený za svätého. Jeho manželka, dcéra grófa Siegfrieda z Luxemburku, Kunigunda bola rovnako bohabojná žena. Okrem toho bola aj krásna a rozumná. Kunigunda si ešte ako slobodná vzala úmysel, zachovať pod ochranou Panny Márie až do smrti nepoškvrnenú čistotu. A práve kvôli tomuto úmyslu ju čakala ťažká skúška, keď ju bavorský vojvoda Henrik požiadal o ruku a rodičia nástojili, aby sa za neho vydala.
Obaja mladí ľudia uzavreli svätý sobáš a na znak toho, že od tejto chvíle chcú svoje jediné potešenie hľadať len v Ježišovi Kristovi, dal Henrik svojej manželke ako veno drahocenný kríž. Manželia potom žili v svätej a cudnej láske, ako Jozef a Mária. Rovnako hľadeli len na to, aby sa nadovšetko zaľúbili iba Bohu. Odmena tejto cnosti sa čoskoro dostavila.
V roku 1002 bol vojvoda Henrik zvolený na rímsko-nemeckého cisára a slávnostne korunovaný v Mohuči. O mesiac neskôr bola korunovaná aj cisárovná v Paderborne. V tom období panoval zvyk, že nemeckí cisári chodievali do Ríma, aby tam z rúk pápeža dostali korunu. Aj Henrik spolu so svojou svätou manželkou prišli do sídelného mesta pápeža a Benedikt VIII. mu odovzdal korunu. Keď sa manželia vrátili domov z Ríma, žili v tichom pokoji. Henrik zastával svoj cisársky úrad so svedomitou spravodlivosťou a Kunigunda zatiaľ viedla jednoduchý, utiahnutý život v prostej izbici, bez kadejakých čačiek, ako sedadlo jej slúžila drevená lavica. Cisárovná podporovala chudobných a chorých a i najbiednejší z jej poddaných k nej mohli prísť a smeli prednášať svoje sťažnosti.
Tiché domáce šťastie cudných manželov vzbudilo pekelnú diablovu závisť a aby ich šťastie prekazil, pomoc hľadal u zlých a zlomyseľných ľudí. Aj ju našiel, u takých, ktorí cnostnú Kunigundu začali upodozrievať pred manželom rečami, že jeho manželka vedie hriešny pomer s istým mladým človekom. Cisár zlomyseľným ohováračom uveril a manželku začal podozrievať. Kunigunda spočiatku mlčala a trpela, ale keď ohováranie naberalo rozmery, smelo začala zastávať pred cisárom svoju nevinnosť a dodala, že je ochotná podrobiť sa ohnivej skúške pred očami zlomyseľných klebetníkov.
V určený deň ju sprevádzal cisár a početný duchovný zbor do chrámu. Po svätej omši sa nad kňaz pomodlil, napomínajúc ju, aby - keď sa cíti vinná - nepokúšala Boha a potom jej podal oltárnu Sviatosť. Vonku sa medzitým začali prípravy na skúšku. Deväť žeravých radlíc bolo položených v rade jedna vedľa druhej, okolostojaci hlasne nariekali, ale Kunigunda, keď vyšla z chrámu, naboso a ľahkým krokom kráčala po radliciach. Jej chodidlá neutrpeli ani ranku! Zhromaždený ľud, uvidiac tento veľký Boží súd začal nadšene jasať, velebiť Božiu moc a nevinnosť cisárovnej.
Kunigunda sa vrhla na kolená, vzdávala vďaky Bohu a potom objala manžela, ktorý ju prosil o odpustenie. Odpustila aj ohováračom, pre ktorých ostatní ľudia žiadali smrť. Cisár si ju odvtedy ešte viac ctil, ako skutočne svätú, ktorú Boh oslávil viditeľným zázrakom.
Cisárovná, verná svojmu sľubu, počas ťažkej choroby dala v meste Kaufungen postaviť kláštor pre mníšky. V roku 1024 ovdovela. Cisár na smrteľnom lôžku vzal Kunigundu za ruku a pred početným príbuzenstvom dvoranmi povedal: Hľa, tú, ktorá mi bola od vás, alebo radšej od Krista odovzdaná a zverená, odovzdávam dnes vám, alebo radšej nášmu Pánovi Kristovi, ako pannu.
Vdova, po nepríjemnej skúsenosti so zlomyseľníkmi, sa po smrti manžela utiahla na samotu, aby v kláštore strávila posledné dni svojho svätého života. Na výročie smrti cisára mal byť vysvätený chrám v kaufungskom kláštore. Cisárovná na túto oslavu pozvala biskupov, dvoranov, ako i bohatierov mocnárstva. Počas slávnosti pristúpila po evanjeliu ozdobená zlatom a drahokamami v plnom cisárskom skvoste k oltáru. Na úžas ľudí tam odložila svoju cisársku korunu, zvliekla zo seba šarlátový plášť a obliekla si šedé rehoľné rúcho, ktoré si zhotovila sama. Potom si dala ostrihať vlasy na znamenie, že sa celkom zrieka sveta. Biskup zastrel jej hlavu závojom, na prst jej nastokol - ako Kristovej neveste - prsteň a odviedol ju do cely.
Kunigundu v kláštore celkom zabudla na svoju bývalú slávu a pred svojimi sestrami mníškami nechcela užívať žiadne výhody. Jej miláčikmi zostali naďalej chorí a chudobní. Pre seba nežiadala ani najmenšie pohodlie. Ženské práce, modlitba a duchovné čítanie boli jej najmilšou zábavou, s ktorými zároveň spájala i kajúce skutky. Takto strávila 15 rokov, až ju ťažká choroba prinútila ľahnúť si na smrteľné lôžko. V kláštore i celom okolí zavládol veľký smútok, veselá bola len Kunigunda.
Ležiac na drsnom kajúcom rúchu prijala sviatosť posledného pomazania, a keď v posledných okamihoch zbadala, že jej pripravujú skvostné rúcho, jej bledá tvár sa začervenala. Pokynula rukou a slabým hlasom umierajúcej povedala: Nie som hodná takejto ozdoby, bohaté odevy som nosila pri zasnúbení s manželom. Pre Kristovu nevestu, nevestu večného Pána, sa lepšie hodí môj terajší chudobný odev, v ňom ma pochovajte vedľa môjho brata a pána, cisára Henrika. Keď jej to prisľúbili, 3. marca 1040 v pokoji usnula v Pánovi.
Telo Kunigundy preniesli do mesta Bamberg a pochovali ju po boku cisára a jej hrob bol neskôr oslávený mnohými zázrakmi.
Život Kunigundy nás poúča okrem iného aj o tom, aké ohavné je ohováranie a utŕhanie na cti, tí ohovárajú blížneho zvyčajne ani nepomyslia na to, akú škodu mu tým môžu spôsobiť a aký veľký hriech páchajú pred Bohom. Preto, aby sme neupadli do takého veľkého hriechu, radšej kroťme svoj jazyk a mlčme. Ak pouvažujeme, že z každého márneho a ničomného slova budeme musieť raz vydať počet pred Božím súdom, vložme radšej na jazyk zámok a naučme sa mlčať.
Modlitba. Láskavý Bože! Z celého srdca ľutujem, že som vo svojom živote toľko márnych, áno aj zlých slov povedal, dopraj mi milosť, aby som od tejto chvíle krotil svoj jazyk a len vtedy hovoril, keď to žiada buď Tvoja česť, alebo moja povinnosť a spasenie môjho blížneho. Amen.
Životy svätých
%20(1).jpg)