%20(1).jpg)
Podľa hodnoverných svedkov pochádzal svätý Vendelín z kráľovského škótskeho rodu. Ako nástupníka trónu ho rodičia dali do výchovy zbožnému biskupovi, ktorý ho mal navyše vzdelávať. Vendelín tak už v útlom veku poznal márnosť sveta a jeho rozkoší a v mladosti v ňom začala rásť túžba vyhľadávať večné blahoslavenstvo podľa učenia Pána Ježiša Krista a tiež napodobňovaním príkladu svätých, o ktorých veľmi rád čítal.
Tam, v jednoduchej chyžke, žil nepoznaný kráľovský potomok v modlitbách, svätom rozjímaní a umŕtvovaní. Haluze zo stromov mu slúžili ako posteľ, a jedol chlieb, ktorý si v okolí vyprosil.
Raz putoval do Trieru, aby sa tam u jedného kňaza posilnil Božím slovom. Cestou stretol zemana a prosil ho o almužnu. Zeman ho však považoval za tuláka a oboril sa naňho, či sa nehanbí žobrať a leňošiť. A hneď aj dodal, že by bolo lepšie, keby Vendelín niečo robil a ponúkol mu miesto. Mal pásť dobytok. Vendelín jeho pokarhanie pokorne vypočul a prosil zemana o službu.
Najskôr pásol ošípané, potom kravy a napokon ovce. Povinnosti si vzorne plnil, ale aj inak sa odlišoval od ostatných pastierov - z jeho úst nevyšlo ani jedno ľahkovážne slovo a v tichej prírode kľačal na kolenách, vrúcne sa modlil k Bohu alebo si spieval nábožné piesne. Zo skromným pokrmom, ktorý dostával, si vzal len toľko, aby sa udržal pri živote a zvyšok rozdeľoval chudobným. Ale hoci bol zbožným pastierom, musel podstúpiť veľký boj.
Diabol ho pokúšal - predstavoval mu bolesť a žiaľ jeho kráľovských rodičov nad Vendelínovým zmiznutím, ich radosť aj celého národa, keby sa vrátil domov, skvostný život a slávu kráľovského dvora a jeho terajšie biedne opovrhnutia hodné postavenie. Svätec prosil v tomto pokúšaní o pomoc milostivého Boha a odporúčal sa do ochrany anjela strážcu. A bol vyslyšaný! Anjel strážca neopúšťal nevinného mládenca, utešoval ho, zjavoval sa mu a povzbudzoval ho na ceste k dokonalosti. Vendelín potom premohol pokušiteľa modlitbou, pôstom a túžbou po nebeskej vlasti.
Darilo sa mu aj v práci, Boh mu ju požehnával a zeman nielenže neutrpel žiadnu škodu, ale jeho stádo bolo dobre živené, dávalo hojný účinok a očividne sa množilo. Zeman si tohto usilovného pastiera obľúbil, dôveroval mu, a hoci nepoznal jeho nadzemské cnosti, veľmi si ho vážil a neraz vyvýšil nad ostatných sluhov. Toto ocenenie samozrejme vzbudilo u iných závisť aj nenávisť. Sluhovia ak len mohli, tak Vendelína sužovali, a keď videli, že to všetko trpezlivo znáša, začali ho ohovárať.
Zeman nechcel ich rečiam veriť, no "chrobáčik sa mu predsa usadil v hlave" a vybral sa raz za Vendelínom na pastvinu. Pristihol ho, presne ako hovorili sluhovia - ďaleko v horách. Rozhnevaný zeman sa rozkričal, že ovce vodí na takú ďalekú pašu a chodí domov neskoro. Svätec ho znovu pokojne vypočul a povedal: "Upokojte sa, pán môj, veď to Boh dobre spraví." Zeman iba vysadol na koňa a cválal domov. A keď sa blížil k svojmu obydliu, uvidel pred sebou veselo poskakovať ovčiara a stádo.
Tento div otvoril zemanovi oči. Spoznal nevinnosť verného podivného pastiera a prosil ho o odpustenie, že mu ublížil a ponúkol mu vyšší plat a lepšiu službu. Pokorný sluha sa však uspokojil so svojou doterajšou prácou. Prijal iba lepší plat, aby ho potom rozdával medzi chudobných.
V tej dobe sa v kraji rozmohla nákazlivá choroba, napádajúca dobytok. Dobrotivý Boh chránil Vendelínove stádo, ale okolití roľníci a ovčiari prichádzali za svätým ovčiarom a prosili ho, aby uzdravil ich dobytok a požehnal ho. Vendelín teda prežehnával nezdravý dobytok znamením kríža s najväčšou pokorou a dôverou v Božie milosrdenstvo a epidémia prestala v tomto kraji pustošiť.
Lenže potom bol Vendelín častými návštevami ľudí, ktorí ho zvelebovali, rušený v pokornej nábožnosti a prosil zemana, aby ho prepustil zo služby. Výplatu čo dostal, rozdal chudobným a neďaleko kláštora, ktorý založil kráľ Dagobert, si postavil biednu chatrč a v nej viedol prísny pustovnícky život. To neskôr neušlo mníchom z Tolejského kláštora a prijali ho medzi seba. Tam žil Vendelín veľmi prísne, a veľa čítal bohoslovecké knihy. Neskôr zložil do rúk opáta Primina sľub a bol pre ostatných mníchov vzorom pokory, poslušnosti, nábožnosti, umŕtvovaním.
Keď sa zdokonalil v bohosloveckých vedách, bol vysvätený za kňaza. Dobrotivý Boh konal na jeho príhovor veľa zázrakov. Hospodári z okolia prichádzali za Vendelínom aj do kláštora, keď sa medzi dobytkom opäť rozšírila epidémia a prosili zbožného mnícha o pomoc i radu. A on znovu uzdravoval dobytok znamením kríža.
Povesť jeho svätosti sa šírila. Keď opát Primin zomrel, mnísi chceli dosadiť na jeho miesto Vendelína, ale on nechcel prijať túto hodnosť. Napokon ho na to nahovoril trevírsky biskup. Svätý Vendelín potom dlhé roky spravoval ako opát svojich bratov a okrem toho, že im bol vzorom v kresťanskej dokonalosti, bol im aj skutočným otcom.
Milostivý Boh doprial Vendelínovi dožiť sa vysokého veku, čo bolo požehnaním nielen pre rád, ale aj veriacich. Napokon v starobe ťažko ochorel, ale aj túto skúšku znášal trpezlivo a s vrúcnou oddanosťou do Božej vôle. Keď však cítil blízku smrť, pripravoval sa na ňu s veľkou kajúcnosťou. Prijal z rúk svätého Severína sviatosti zomierajúcich a až vtedy mu prezradil, že pochádza zo vznešeného rodu a oboznámil ho s jeho životom. Severína potom aj požiadal, aby jeho telo bolo pochované na tom mieste, kde žil ako pustovník a v roku 1015 usnul v Pánovi.
Pochovali ho, ako si žiadal - jeho telo bolo uložené do hrobu na mieste, kde sa usadil ako pustovník. Svätý Severín porozprával pápežovi o Vendelínovom bohumilom živote a roľníci ho začali uctievať ako svojho patróna. Táto úcta sa ešte viac rozšírila, keď sa na jeho príhovor stávali pri jeho hrobe mnohé zázraky. Neskôr bol nad jeho hrobom postavený pútnický chrám a benediktínsky kláštor, pri ktorom vzniklo mestečko Svätý Vendelím (St. Vendel) neďaleko Trevíru.
Svätý Vendelín je uctievaný ako patrón roľníkov a hospodárov, ktorí ho vzývajú o pomoc pri nákazlivých chorobách dobytka. Vyobrazuje sa ako mladý pastier s palicou, krížom a stádom oviec.
%20(1).jpg)