%20(1).jpg)
Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať, pokiaľ k nemu nebude viditeľne pripojený odkaz na zdroj, čiže na túto stránku!
Obdobie rokov 1808 – 1818
Umŕtvovanie a kajúcnosť nie sú ešte sami o sebe svätosťou, ale len prostriedkom k svätosti. Tvrdiť, že kajúcnosť a umŕtvovanie nie je v našej dobe také potrebné, ako to bolo v predošlých dobách, nie je vôbec správne. Ale aj pri tomto rozlišujeme užitočnosť a primeranosť s ohľadom na rôzne osoby a stavy, takže môžeme povedať: Čo je pre jedného primerané, je možno pre iného užitočné a pre ďalšieho nutné.
Umŕtvovaním – rozumieme tým každý kajúci úkon – môžeme potláčať terajšie zlé náklonnosti, predísť budúcim a odpykať previnenia, ktorých sme dopustili. Všeobecne môžeme povedať, že po páde prvých ľudí je to potrebné všetkým ľuďom, ktorí si chcú zachovať vládu nad svojimi vášňami, alebo sa stať dokonalými. Rozoznávame dvojaké umŕtvovanie: vnútorné a vonkajšie, alebo telesné.
V živote Alžbety Canori Mora, ako sme ho doteraz rozprávali, si čitateľ môže utvoriť úsudok o jej umŕtvovaní. Keď si mala osvojiť nejakú cnosť, vždy sa ukázala nezlomnú, železnú vôľu a veľkú silu, nech jej bola uložená hoci i veľmi veľká obeť a musela sa veľmi zapierať. Podporovaná Božou milosťou začala a keď jej ochabovali sily, obrátila sa k Bohu a prosila ho, aby ju svojou milosťou učinil toho, čo nedokáže svojimi silami.
Alžbeta svojím umŕtvením sledovala rôzne ciele. Chcela potlačiť zlé náruživosti, celkom skrotiť svoje telo, potrestať ho za svoje hriechy a iných, chcela zadosťučiniť za seba a iných. Ak chcela dostať od Boha väčšiu milosť, alebo ju k tomu nútili cirkevné záležitosti, modlitbu vždy spájala s kajúcnosťou.
Pozrime sa teraz, ako sa cvičila v jednotlivých kajúcnych skutkoch. Poznamenávame, že všetko, čo tu rozprávame, nemienime predkladať čitateľovi s tým, aby to nasledoval, lebo jednotlivé skutky svätých nám majú byť skôr na obdiv. Svätí ich mohli konať za prispenia zvláštnej Božej milosti a vždy ich konali z poslušnosti k spovedníkovi. Mnohé skutky, zvlášť heroické umŕtvovanie, nie sú ničím iným než výronom svätosti, ktorá už v onej osobe bola. Nie sú svätosťou, ale predpokladajú ju a zdobia ju. Svätosť by sa mohla skvieť tiež bez nich, ale tieto skutky by boli bez svätosti iba pýchou a chválením.
Oči mala Alžbeta vždy sklopené. Nikdy ich neupierala na osoby druhého pohlavia. Dokonca nepoznala tvár ani svojho staručkého spovedníka, hoci k nemu chodila osemnásť rokov. V kanonizačných aktoch sa môžeme dočítať: „Jej správanie, a zvlášť oči, boli také skromné, že ani nepoznala rímske ulice.“ Alžbeta nevykukovala zvedavo z okna, ani na verejnosti nezháňala nejaké novinky. V kostole mala tvár zahalenú hustým závojom, ktorý jej splýval na hrudi. Oči upierala buď na svätostánok, alebo svätú Hostiu, či na podlahu, ak nebola – čo sa stávalo často – vo vytržení. Prekľačala celé hodiny bez toho, aby sa o niečo opierala. Raz ju hľadala v kostole osoba, ktorá ju osobne nepoznala. No stačil jediný pohľad na ňu, a vedel, že je to ona. Takto vynikala Alžbeta pokorou a skromnosťou.
Nemala záľuby vo voňavkách, ani v krásnej hudbe, pretože počula oveľa krajšie nebeské spevy a požívala nadzemskú sladkosť.
Chuť si celkom podmanila. Nejedla len kvôli tomu, že pokrmy boli lahodné. Potajomky si sypala do svojich jedál palinu, aby skazila ich chuť a trápila svoj jazyk horkosťou. Pritom nikomu nebolo nápadné, že jedla veľmi málo, lebo sa vždy ospravedlňovala, že jej žalúdok toho veľa neznesie. Zvlášť však milovala ovocie. Raz sa ale odhodlala, že bude túto záľubu obetovať Bohu. Sľúbila mu, že sa už nedotkne ovocia a tento sľub splnila.
Čo sa týka jej hmatu, zdalo sa, že ho Alžbeta mala, aby sa týrala. Pretože je však tento zmysel v úzkom spojení s čistotou, vedieme, čo kedysi povedal Božský Spasiteľ svojej vernej služobnici Alžbete.
Dňa 15. júna 1815 Alžbeta cítila na modlitbách, že je neobyčajne spojená s Bohom. Zdalo sa jej, ako by s ním bola splynutá. Boh jej dal zvláštnu čistotu, pokoru a prostotu, ktoré robili v jej srdci preteky, aby ju oslávili. V tomto stave sa obetovala večnému Otcovi s nekonečnými zásluhami Ježiša Krista. Vo svojich poznámkach píše: „Nebeský Otec prijal so zaľúbením moju modlitbu a silnú obeť zásluh Ježiša Krista. Pohliadol na cnosti, ktoré zdobili moju dušu a videl v nich nie moje, ale svoje dielo. Pozrel sa teda dobrotivo na tú podivuhodnú čistotu, ktorú mi daroval pre manželský stav, ako o tom, dôstojnosť (páter Ferdinand) ráčite vedieť a nazval ju heroizmom svojej milosti.“
Skutočne tak tomu bolo. Nikdy nedovolila, aby sa jej pri obliekaní dotkol niekto iný než jej dcéry, a nepriala si to ani po svojej smrti. Aj jej manžel neskôr priznal, ako sa divil jej čistote a hanblivosti; ba aj zlý nepriateľ, ktorý ju toľko trýznil, sa neodvážil ju pokúšať ohľadom svätej čistoty ani slovom ani skutkom.
Alžbetin rozum nebol nikdy zatienený nejakou, hoci i tou najmenšou, nepočestnou myšlienkou, v srdci nepocítila nízke, zmyselné vášne, telo nebolo napádané nečistými pohnutiami. No keď sa jej pýtali v tomto ohľade na radu, nedokázala odpovedať.
Malý a nepokojný úd ľudského tela, ktorý sa dá len veľmi ťažko skrotiť – jazyk, držala na uzde a vládla mu tak dokonale, že hovoril len o chvále a k chvále Božej. Z jej úst nevychádzali tvrdé, márne ani neužitočné slová. Keď bola nútená počúvať ľahkovážne reči, alebo také, ktoré sa jej vôbec netýkali, bez ťažkosti obrátila svoju myseľ k Bohu, alebo nejakému zbožnému predmetu. Alžbetina skromnosť a zdržanlivosť boli prekážkou pre všetkých, ktorí by chceli hovoriť nespôsobne v jej prítomnosti. Nikdy nechcela vedieť o záležitostiach, ktoré sa týkali iných a už vôbec sa neopovažovala karhať konanie druhých. Z rozhovorov počula len toľko, koľko bolo potrebné, aby ukázala svoj záujem.
V kanonizačných aktoch sa píše, že mnohé zbožné ženy navštevovali Alžbetu len preto, aby sa vzdelávali jej konverzáciou. Niektoré priviedli svoje deti, aby boli jej slovami nabádané k cnosti. Najviac hovorila o Bohu a vnútornom živote; v tomto sa všetci svedkovia zjednotili vo svojich výpovediach. Všetci návštevníci, ktorí od nej odchádzali, boli povznesení. Z modlitby, ktorú s ňou konali, alebo z rozhovoru, mali viac úžitku než z kázania, či z rozjímania. „Aká vzácna duša,“ vraveli, „nebol by to žiaden div, keby raz bola postavená na oltári.“
Alžbeta – pokiaľ jej to dovoľovali domáce práce a výchova detí – trávila veľmi času v modlitbách a mlčaní. Spôsob života, ktorý zachovávala, keď prišla v roku 1807 k pátrovi Ferdinandovi ako k svojmu duchovnému vodcovi, zachovávala po celý svoj zvyšok života. Stala sa však prísnejšia, čo vyvolali určité príležitosti, pri ktorých učinila zvláštne predsavzatie, aby sa umŕtvovala.
Dňa 7. októbra 1815 si neskoro večer, po dlhej modlitbe, hoci bola hladná, ľahla ako zvyčajne na svoju tenkú a tvrdú žinenku. Počasie bolo chladné, ale ani nepomyslela, aby sa teplejšie zabalila. Unavená veľmi skoro zaspala, ale zima premohla jej spánok a čoskoro sa prebudila. Nohy aj telo mala skrehnuté od zimy. Trochu si šúchaním rúk zahriala nohy a naďalej zostala ležať. Nemala to robiť! Keď ráno vstala a pripravovala sa na modlitbu, spomenula si na to a usúdila, že bola lenivá a mäkká. Píše: „Namiesto toho, aby som pohŕdala telom, ako som povinná, lichotila som mu. Práve som poznala, že som chybila. Ako veľmi som bola tým poznaním pokorená! Oplakala som túto chybu a pokorne prosila Pána o odpustenie.“
Rovnako sa premáhala v jedle a pití. Vyše dvadsať rokov nevypila v piatok ani jednu kvapku vody a mnohokrát nedala do úst dva i tri dni ani omrvinku. Počas dňa nikdy nepila, dokonca ani v horúčavách. Spočiatku sa postila od štvrtka do soboty. V piatok nechcela nič vložiť do úst z úcty k prehorkému umučeniu Pána. Neskôr bolo sväté prijímanie, ktoré prijala v nedeľu, jej jediným pokrmom.
Počas deväťdňových pobožností – ktoré konala po celý rok – a počas štyridsaťdňového pôstu jedla iba raz denne aj to veľmi málo. Zvyčajne to bol kúsok chleba s octom alebo olejom, a trochu vody. Spovedník jej prikázal, aby si k tomu pridala aj šálku čokolády. Inak jedla zeleninovú polievku, alebo nejaké jedlo zo zeleniny, prípadne iné jednoduché jedlo.
Od Vianoc v roku 1815 jedla raz denne, ako to robievala, keď konala deväťdňovú pobožnosť. Spovedník, ktorý v tom poznal vnuknutie Ducha Svätého, jej to bez zaváhania dovolil. Mäso nikdy nejedla.
V kanonizačnom procese je o Alžbete zaznamenané ešte toto: „Jej pôsty boli takmer nepretržité a často jej stačilo ako pokrm na niekoľko dní iba sväté prijímanie.“
Alžbeta popri všetkom ešte neustále mala okolo tela kajúci pás a denne sa bičovala. Ustlala si na zemi biednu žinenku a spala dve, tri, zriedkavo aj štyri hodiny. Robila tak od 1. apríla 1816 až do konca svojho života. Tento odpočinok dopriala telu len preto, že ju počúvalo „a že zostalo pri modlitbe tri až štyri, niekedy však aj šesť hodín nepohnuté.“ Toto však ešte nebol vrchol Alžbetinho umŕtvovania.
Dňa 14. apríla 1816 sa jej zjavil Ježiš Kristus s víťazným výrazom v tvári. Sprevádzalo ho nespočetné množstvo anjelov. Alžbeta sa radovala z tejto milosti osem dní a rovnako dlho trvalo aj toto zjavenie.
Medzi apoštolmi videla tiež svätého Petra, ktorého zvlášť uctievala. Prosila ho, aby jej dal nejakého vodcu v ťažkých bojoch každodenného života. Svätý Peter ju odkázal na svätého Jakuba, ktorý jej ukázal síce úzku, ale priamu cestu k Bohu a vravel, že táto cesta znamená umŕtvovanie. Hovoril o tejto cnosti tak výrečne, že si Alžbeta zaumienila cvičiť sa v nej ešte viac. Rozprávala o tom so svojím spovedníkom a s jeho dovolením sa rozhodla viesť ešte prísnejší spôsob života.
Keď mala v novembri 1818 hrozné videnie o duchovnom stave celého kresťanstva a nastávajúcich trestoch za nekresťanský život veriacich, o ktorom sme sa už zmienili, zdalo sa jej, že to, čo až dosiaľ konala v umŕtvovaní, je málo a od tej chvíle chcela jesť iba každý druhý deň. Hoci sa jej spovedník čudoval, ako by to mohlo zniesť jej telo, oslabené nočným bdením, prácou a pôstmi, dal jej k tomu predsa len dovolenie. A pretože jej to spovedník výslovne dovolil, zlý nepriateľ, ktorý nenávidel Alžbetinu veľkú cnosť, nezostal nečinný.
Už od 10. februára 1816 ju prenasledoval prefíkaným zvádzaním, aby ju otriasol v jej učinenom predsavzatí. Neustále sa okolo nej obšmietal, zvlášť keď sa začala modliť. Alžbeta si poznamenala: „Vymýšľa všelijaké zlomyseľnosti, aby ma rušil. Zjaví sa mi ako krásny mládenec, ukazuje, že má so mnou veľký súcit, ponúka mi rôzne lahôdky, aby som si z nich vzala, dohovára mi, aby som nepokračovala v začatom spôsobe.“ Bola to stará lesť, ktorú najskôr použil u našej pramatky Evy, neskôr u nášho Božského Majstra, Ježiša Krista. Niet teda divu, že s touto lesťou pokúšal aj našu svätú ženu. Alžbeta bola kvôli týmto pokušeniam smutná, ani nie tak preto, že sa jej nimi zväčšovali muky, ako skôr preto, že sa vo svojej pokore domnievala, že by im mohla podľahnúť. Píše: „Pripadalo mi to, ako by som im každým okamihom mohla podľahnúť a nemala silu im vzdorovať.“ Ale jej muky týmto ešte neprestali.
Diabol veľmi dobre pozná ľudský organizmus, môže tiež veľmi zhubne pôsobiť na naše nervy a nám neznámym spôsobom veľmi vzbúriť našu krv. Takto to spravil aj Alžbete, ako sa dozvedáme z jej poznámok: „Trápil ma ohromný hlad, trýznil ma smäd, ktorý ma takmer spaľoval. Zlý nepriateľ neustále chodil okolo mňa s vybranými jedlami a drahocenným vínom, ponúkal ma, aby som jedla a pila, a chcel mi nahovoriť, že niet pre mňa nič lepšieho než takéto jedlá a nápoje.“
Alžbeta sa utiekla k zásluhám Ježiša Krista, k príhovoru Božej Matky Panny Márie, a bránila sa proti týmto pokušeniam. Vyznávala, že radšej zomrie, než by urazila Boha v najmenšej veci. Chcela zvíťaziť, a aj sa jej to podarilo, ako uvidíme. Ale najskôr uvedieme prípad zo 7. novembra 1815.
Boh jej v ten deň vtisol lúčom svojho svetla krížik do srdca. „Moja duša si od tohto dňa žiadala ešte viac nasledovať Ukrižovaného a odložiť svoje chyby,“ čítame v Alžbetiných zápiskoch. „Moja duša si žiadala len bolesť. Duša si chce podrobiť telo, ale ono stená a rmúti sa. Rada by vzala telu potrebný pokrm, chcela by takmer vlastnou rukou zraniť telo z lásky k Bohu, ktorý sa dal za nás dobrovoľne ukrižovať.“ Je to veľmi prudký boj duše s telom, sú to vzdychy, ktoré duša vyráža v hroznom boji so zmyselnosťou. Božia služobnica nám tento boj opísala a uvádzame to pre povzbudenie ostatných, aby sa povzbudili a s trpezlivosťou zniesli oveľa menšie denné utrpenia.
Alžbeta po týchto bojoch kráčala ďalej a prosila svojich svätých ochrancov, aby jej svojím príhovorom dopomohli k úplnému víťazstvu nad sebou.
V marci 1816 si zapísala: „Moja duša musí bojovať raz so zlým nepriateľom, raz s mojou úbohou prirodzenosťou, ktorá sa nechce dokonale podrobiť. Bože môj, kedy bude moja duša konečne celkom panovať telu a jeho náklonnostiam. Dobrý Ježišu, daj mi pre svoje nekonečné zásluhy milosť k tomu, aby vykonala, čo nemôžem urobiť vlastnou silou.“
Možno by sa ktosi teraz mohol domnievať, že Alžbeta azda povolila prirodzenej žiadosti po pokrme, čo by ani nebola chyba, ale nanajvýš celkom dovoleným prestúpením učineného predsavzatia, keby išlo o nejakú rozumnú príčinu, kvôli ktorej sa predsavzatie nedá zachovať. Ale ani toto sa nestalo. Ide o prirodzený vplyv pudu, ktorý sa uplatňoval, pretože sa Alžbeta tak dlho a prísne postila, a potom o bolesti, ktoré pochádzali z prísneho umŕtvovania. Alžbeta si však priala, aby sa aj telo radovalo s dušou z víťazstva nad sebou, keď bolo umŕtvované a zdolávané. Nežiadala si, aby sa telo nevzpieralo a neprotivilo, ale aby sa stalo bezcitné. Považovala sa totiž za obeť zmieru medzi Bohom a ľuďmi, ako zmierna obeť za Kristovu cirkev. Od tela takejto zmiernej obete očakávala, že sa nebude vzpierať, ale sa dá pokorne a trpezlivo viesť dušou k zabitiu, bez reptania, bez vôle. Časom sa jej to tiež podarilo. Určite jej Boh pomáhal zvláštnymi milosťami, lebo takú statočnosť by nebolo možné vysvetliť prirodzenými ľudskými silami. Ale nech si nikto nemyslí, že by hocikto mohol viesť toľké mesiace a roky takýto umŕtvujúci život bez povahy z ocele a heroickej odvahy.
Odkiaľ však mala táto slabá žena toľko sily a odvahy?
%20(1).jpg)