5. Alžbeta Canori Mora - Pokor sa, poníž sa, znič sa!

Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať, pokiaľ k nemu nebude viditeľne pripojený odkaz na zdroj, čiže na túto stránku!

Obdobie rokov 1814 – 1818

Raz, bolo to 4. októbra 1815, bola Alžbeta ako zvyčajne po svätom prijímaní veľmi omilostená Bohom. Jej vznešená duša, naplnená veľkou láskou k Bohu, sa prechádzala po nebeských lúkach. Vo svojich poznámkach opisuje nebešťanov, ktorí ju sprevádzali po nebi. „Chcem sa lepšie vyjadriť, nebeské mesto, ktoré tak nazývam, nemá paláce, ani domy, či záhrady, alebo niečo podobné, čo tu na zemi prepožičiava mestám krásu. Tam je všetko úplne iné. Videla som takú nádhernú stavbu, že sa s ňou nič nedá porovnať. Všetci nebešťania stáli v peknom rade a ďakovali Najvyššiemu Pánovi a velebili ho.“

   

Zrazu sa otvorila jedna brána, vyšli z nej traja svätí a z Božieho rozkazu pozvali Alžbetu, aby vošla dovnútra. Boli to zakladatelia rádov: svätý Ignác, svätý Ján a svätý Félix. Keď sa blížila k svätému mestu, započula volanie, aby ním prešla. Vtedy ju všetci traja svätci vyzvali: „Pokor sa, poníž sa, znič sa, ak sa chceš dostať do večného mesta!“ Alžbeta spoznala, že nikto nie je pripustený, aby bol v Božej prítomnosti, iba ak by sa pokoril. Mala sa teda stať maličkou vo svojich očiach, mala sa pokorovať pred ľuďmi a takmer sa zničiť pred Božou velebnosťou. To je vrcholom pokory. Takto tomu Alžbeta rozumela.

   

Zatiaľ čo svätí opakovali: „Pokor sa, poníž sa, znič sa!“ so slzami v očiach si vrúcne vyprosovala pokoru, ktorú nám hlásal Pán Ježiš, keď prebýval medzi nami.

   

Ježiš Kristus jej udelil tri vysoké stupne tejto cnosti. Božia služobnica pocítila, ako by bola celá obnovená, a hoci sa už od svojho útleho detstva cvičila v pokore, teraz v sebe pocítila, ako by bola nadobro zničená a zdalo sa jej, že sa celá rozplýva a stráca ako kvapka vody v ohromnom oceáne. Keď bola takto očistená, mohla vstúpiť do večného sionského mesta.

   

O Panne Márii sa hovorí, že aj keď sa zapáčila Bohu pre svoju panenskú čistotu, predsa vraj svojou pokorou prinútila večné Slovo, že sa vtelilo v jej panenskom lone. Niečo podobné, samozrejme v celkom inom pomere, môžeme tiež tvrdiť o našej blahoslavenej, i keď sa cvičením v rôznych cnostiach učinila hodnou, aby jej Boh udelil rôzne milosti, že ju predsa len jej hlboká pokora povzniesla k najužšiemu spojeniu s Bohom.

   

Ako sa malá Alžbeta cvičila v pokore? V kláštore v Casa sa domnievala, hoci bola celkom nevinná, že je najzlomyseľnejším tvorom na svete. Táto zlá mienka o sebe v nej, čím bola staršia, stále narastala. Malá stagnácia v rokoch, keď sa z kláštora vrátila do rodičovského domu, až do asi druhého, alebo tretieho roku manželstva, bola pre ňu príčinou, že sa o to viac pokorovala. Trochu márnivosti, akýsi nádych svetského zmýšľania, ktorému sa vtedy na nejaký čas oddala, musela draho zaplatiť. Tieto chyby po celý svoj neskorší život trpko oplakávala. Bola presvedčená, že je najväčšia hriešnica na svete a tiež sa tak nazývala. 

   

Toto pokorné zmýšľanie o sebe bolo v nej zakorenené tak hlboko, že sa to opakovane vyskytuje na každej stránke Alžbetiných poznámok. Svoje zápisky zvyčajne začína slovami: „Úbohá hriešnica, Jana Felícia,“ atď. 

   

Modlitbu nezačínala inak, než pohľadom na svoje hriechy. Zostala v akomsi bolestnom stave ľútosti a nadprirodzenej bolesti, takže mnohokrát až omdlievala.  Takto sa tiež pripravovala na modlitbu celkovo; sústredila sa totiž spôsobom, ktorý jej povedal sám Boh.

   

Raz, bolo to 13. januára 1803, veľmi skoro vstala a odobrala sa na modlitbu, nevedela na ňu upútať svoju pozornosť. „Prvé tri štvrtiny hodiny som sa nijako nemohla sústrediť,“ píše vo svojich poznámkach, „nemohla som skrotiť svoju obrazotvornosť, neustále sa mi vynárali márne myšlienky. Trikrát som zotrvala v Božej bez toho, aby som mohla skrotiť svoju obrazotvornosť. Keď som videla, aká som biedna, obrátila som sa k Bohu a s plačom som ho prosila, aby ma naučil modliť sa. Keď som ho takto prosila, ukázal mi svoje milosrdenstvo: zrazu som sa uzobrala, bola som naplnená celkom iným duchom, duševné schopnosti boli sústredené a duša bola volaná k najvyššiemu nazeraniu. Takto ponorená v najhlbšom mlčaní som zotrvala pred svojím Bohom a zrazu som započula jasný hlas: ‚Odkiaľ si? Kto si? Kam speješ?‘ Tieto krátke poznámky ma naplnili veľkým poznaním Boha a jeho velebnosti, a tiež hlbokou pokorou, poznala som, že som najúbohejším tvorom na zemi.“  

   

Musíme uviesť o Alžbete niečo celkom zvláštne. Je nám známe, že mnohí svätí boli povznesení z najhlbšieho poníženia, aby sa sýtili Božou slávou a jeho láskou, alebo začali Boha velebiť a ďakovať mu. Keď Alžbeta dostala túto veľkú milosť, bola celkom zmätená, chcela sa skryť, úpenlivo prosila Boha, aby sa toľko neznižoval k takému úbohému stvoreniu, akým je ona, ale aby dal tieto svoje veľké milosti iným dušiam. Tieto jej citové výlevy sa opakujú veľmi často, nemôžeme ich všetky uviesť. Azda bude stačiť jeden prípad, aby sme spoznali, aké druhu boli ostatné.

   

Dňa 31. júla 1815 poznala na príhovor svätého Ignáca, ako veľmi ju Boh miluje a ako ju vyznamenáva svojou láskou. Zároveň jej však bolo ukázané, ako veľa jej ešte chýba k dokonalosti, a poznala ukrutné boje, ktoré ešte bude musieť podstúpiť so sebaláskou. Keď to spoznala, zhrozila sa. Svätý Ignác ju povzbudzoval a súčasne ju uistil, že dostúpi vynikajúci stupeň svätosti. Rozplývala sa v poznávaní Božej lásky. Boh v nej zanietil veľkú lásku k sebe a povzbudil ju k veľkej láske k blížnemu. Sľúbil jej, že všetky jej modlitby, konané za blížnych, budú účinné podľa určitej stupnice.

   

„Keď som poznala, aké veľké milosti mám dostať, moja duša sa čo najhlbšie pokorila a s veľkým údivom som sa pýtala: ‚Môj najláskavejší Bože! Prečo udeľuješ také vznešené milosti takému biednemu tvorovi, akým som ja? Či si zabudol, aká som ti bola neverná? Najmilosrdnejší Bože, pohliadni predsa, aký si slávny, a nepokoruj svoju svätosť do hlbín mojej zloby! Bože môj, tvoja česť a velebnosť má u mňa oveľa väčšiu cenu než môj zisk!‘“

   

Ako účinkovali tieto výlevy hlbokej pokory? Boh povznášal svoju služobnicu, čím viac sa ponižovala. Tento zápas medzi Božím milosrdenstvom a Alžbetinou pokorou sa pre ňu vždy končieval bohatým prelievaním sĺz. Plakala, vedomá si svojej úbohosti. Hanbila sa, že ju Boh takto vyznamenáva, a úprimne mu za všetko ďakovala.

Uvedieme ešte iný, veľmi milý rys Alžbetinej povahy. Pretože sa jej nepodarilo odvrátiť Boha od udelenia takých vynikajúcich milostí, išla prosiť svojho spovedníka, aby sa do toho vložil svojou autoritou. 

   

Pán dal svojej služobnici poznať, do akého vysokého stupňa dokonalosti ju chce viesť. Alžbeta videla tú svätosť a dokonalosť znázornenú ako vysokú strmú horu. Do svojich zápiskov si k tomuto zaznamenala: „Pretože som videla, že celkom nehodná, prosila som, aby som nemusela vystúpiť na túto strmú vysokú horu, aby som nezatemňovala Božiu slávu. Preto som s plačom hovorila Bohu: ‚Poznávam, že som takého vyznamenania celkom nehodná. Maj ohľad na svoju česť a nevoď ma na svätú horu; som najhanebnejším tvorom, ktorého nosí zem, len bieda a úbohosť. Očisť ma najskôr vo svojej predrahej krvi, aby som tvoju svätosť priveľmi nezneuctila!‘ Sľúbil mi to a učinil tak.“  

   

Božia služobnica žila tri dni v úplnej sústredenosti, umŕtvovala sa, modlila a pokorovala, ako hlboko len dokázala. Dostala dar bohatých sĺz. 

   

Medzitým sa blížil sviatok svätého Jána z Mathy, zakladateľa rádu Najsvätejšej Trojice, 8. februára 1813, kedy sa mala vydať na onú mystickú cestu. Už ráno, na vigíliu sviatku spomínaného svätca cítila zvláštnu sústredenosť, spojenú s citmi hlbokej pokory. Tento stav sa stále stupňoval. City došli do neobyčajne vysokého stupňa, Alžbeta sa domnievala, že o tom musí povedať svojmu spovedníkovi.

   

Keď sa veľmi pokorne vyspovedala, povedala: „Dôstojnosť, ako kňaz musíte horliť pre Božiu česť a slávu! Nedovoľte teda mojej duši, aby vystúpila na svätú Horu, lebo Boh bude mnou zneuctený. Sú to pre mňa veľmi veľké muky.“

   

Spovedníka pátra Ferdinanda jej slová veľmi dojali, preto odvetil: „Žiadam vás, aby ste boli pokorná, nie však zbabelá. Musíte dúfať v Boha! pozýva vás, musíte predsa prijať jeho pozvanie. Neradím vám to, ale prikazujem. Neprajem si, aby ste odmietala Božie dary. Choďte a poslúchnite!“ A potom, keď už Alžbeta bola na odchode, dodal: „Blázon, nech vám Boh dá akokoľvek veľkú milosť, nikdy nebude taká veľká ako vaše stvorenie a vykúpenie jeho predrahou krvou!“

   

V Alžbetiných zápiskoch ďalej čítame: „Keď som počula slová svojho duchovného vodcu, veľmi hlboko som sa pokorila a poznala, akú vyslovil veľkú pravdu, keď povedal, že som blázon.“

   

Nebudeme teda klamať, keď povieme, že väčšina Alžbetinho života bola životom pokory, veľmi hlbokej pokory v myšlienkach, slovách a skutkoch. Kto sa s ňou čo len raz rozprával, hneď zbadal, ako veľmi je pokorná a zdržanlivá. A ak bola nútená hovoriť o sebe, z jej výrazov bolo zrejmé, ako sa snažila vzbudiť u iných zlú a ponižujúcu mienku o sebe. Lenže docielila pravý opak. Hoci veľmi opatrne skrývala milosti, ktorými ju Boh obdaroval, niekedy jej predsa zjavil, ako chce byť v nej oslávený.

   

Dňa 23. mája 1816, keď sa jej manžel vystrábil z ťažkej choroby,  odcestoval do Neapolu. Alžbeta sa ocitla vo veľkej núdzi, lebo musela platiť dlhy, ktoré si narobila počas manželovej choroby, a musela sa starať o rodinu, aby mali čo dať do úst. Ale práve vtedy ju Boh zahŕňal veľkými milosťami. Celé dni chodila ako zbavená zmyslov.

   

„Stratila som každú predstavu vonkajšieho sveta,“ píše v poznámkach, „moja duša bola ponorená v Bohu, lebo som sa s ním často rozprávala. Celých desať dní som sa musela vyvarovať styku s ľuďmi, aby nikto nespoznal môj duševný stav.“ 

   

Práve vtedy ju navštívili dvaja rehoľníci, ktorí počuli o jej svätosti. Božiu služobnicu to rušilo, ale nechcela byť neprívetivá. Pevne držala svoju dušu a rozprávala o ľahostajných veciach, aby ju Pán neprekvapil svojím „dotykom“. Rehoľníci boli udivení, ako milo a úctivo ich prijala. Pozorovali, že jej oči a celá osobnosť vyžaruje čosi tajomné a zrazu bola vo vytržení. Podivene sa na ňu zahľadeli, ale ako tým Alžbeta trpela!

   

„S veľkým zahanbením som musela dopustiť, že som zrazu stratila všetky vonkajšie dojmy, pretože moja duša bola „dotknutá“ Bohom a musela som zostať zbavená zmyslov v prítomnosti týchto dvoch zbožných rehoľníkov, ktorí ma poctili svojou návštevou.“ Keď precitla, prosila o odpustenie, že si hosťov tak málo všímala. 

   

Páter Ferdinand napísal do domácej kroniky o jej pokore: „Boh ju obdaril tak hojne svojimi veľkými darmi, že sa každý, kto o nich číta, diví. Z týchto poznámok poznávame jej hlbokú pokoru a veľkú znalosť samej seba. Neustále oplakáva svoju nevernosť a zlé spolupôsobenie s Božou milosťou. Touto myšlienkou sa tiež zaoberala, zvlášť keď hovorila s kňazmi a rehoľníkmi. Táto predstava sa stupňuje až k zahanbeniu, ak ju niekto požiada, aby sa za neho pomodlila.“  

   

Dňa 22. augusta 1815 znovu oplakávala svoje hriechy a nedostatočné používanie Božích milostí. Zrazu ju zachvátila taká ľútosť, až si myslela, že jej pukne srdce a domnievala sa, že zostala nažive len zázrakom. Započula známy hlas, ktorý milo rozprával: „Nediv sa svojej úbohosti, ale povznes svoje oči k nebu!“ 

   

„Pozrela som hore,“ čítame v jej poznámkach, „a uvidela som všetky svoje dobré skutky, ktoré som vykonala s Božou milosťou. Pekne usporiadané, od okamihu, keď som začala používať rozum, až do tejto chvíle. Bože môj! Aká som bola zahanbená!“ Pán jej vtedy povedal: „Len píš. Píš o skutkoch, ktoré v tebe vykonala moja milosť!“  

   

Alžbeta pokračuje: „Pri týchto slovách som začala plakať a prosila som, aby som bola rozviazaná od poslušnosti. Môjmu Pánovi nebolo toto moje zdráhanie nemilé.“ Ale ukázal jej, že to rovnako tak, ako keby hovorila o kráse neplodného stromu, ktorý záhradníkovu prácu nijako neodmenil, ak sa zjavia len darované milosti a nepripoja sa tiež skutky s ich pomocou.

   

Pán pokračoval: „Moja dcéra, moja milovaná dcéra, prečo chceš zamlčať ovocie mojich námah? Ak sa mi chceš zaľúbiť, popíš ich a ukáž, aký som milosrdný!“ Božský Majster ju týmito slovami naučil vrchol pravej pokory, ktorá spočíva len na pravde; preto môže byť len pravda. Pravda je však uznanie toho, akí sme úbohí, ako sami zo seba nič nezmôžeme, ale ak je v nás niečo dobré, že to pochádza od Boha, vlastného prameňa všetkého krásna a dobra. V tomto tkvie dokonalá pokora svätých.

   

Nemajúc v sebe márnu záľubu, predsa v sebe poznávajú Božie dielo, a ich nedostatočné spolupôsobenie s Božou milosťou, ako sa domnievajú, im slúži k spasiteľnému zahanbeniu a pokoreniu, kvôli čomu neustále oplakávajú svoj nevďak k dobrotivému Bohu.

   

Tento nadprirodzený dar je taký veľký a zriedkavý, že ho Boh neudeľuje ani všetkým svätým a dokonalým ľuďom. Často skrýva pred ich duševným zrakom svoje milosrdenstvo a svoje milosti a vôbec im nedáva to poznať.

   

Nečudujme sa tomu! Hoci by žiadnemu človekovi vzhľadom k jeho krehkosti a biede nemala chýbať pokora, predsa nie je žiadna cnosť tak ťažko dosiahnuteľná, ako práve táto. Lebo sme takí biedni, že by vlastne všetko malo slúžiť k nášmu pokoreniu a zahanbeniu, ale sme zasa takí naklonení k márnivosti a sebeckosti, že ak hovoríme ľudsky, pokora je pre nás úplne nedosiahnuteľná.

   

Naším najväčším nepriateľom je naša sebaláska. Môžeme povedať, že sa s nami, rastie s nami, a neviem, či môžeme tvrdiť, že by s nami umierala. Je to vnútorný nepriateľ, ktorý je vždy pripravený k boju, ktorého nikdy nadobro nepremôžeme tak, aby sme sa nemuseli obávať jeho ďalších útokov. Iba celkom zvláštna milosť, ktorú nedostávajú všetci, je schopná vykoreniť ju z ľudského srdca. Alžbeta túto jedinečnú milosť dostala.

    

Dňa 22. mája 1815 jej Boh ukázal sebalásku v obraze divokého zvieraťa. V Alžbetiných zápiskoch sa o tom môžeme dočítať: „Naše duše to jasne nepoznávajú, ale cítia jej zlý vplyv.“ 

   

Boh jej ukázal, ako od nej odohnal tohto netvora, a daroval jej tri stupne pokory, ktoré sú obsiahnuté v slovách: „Pokor sa! Poníž sa! Znič sa!“ Pretože bola celkom preniknutá touto nádhernou cnosťou, nadobudla presvedčenie, že zasluhuje každé pokánie a každý trest. Uvedieme len niektoré jej predsavzatia, ktoré neustále obnovovala až do svojej blaženej smrti. 

Do svojich poznámok si zapísala: „Chcem sa po celý svoj život hlboko pokorovať a stále vyznávať, že som najbiednejšia a najnehodnejšia hriešnica, najopovrhovanejší tvor, ktorý bol kedy na zemi.“ To, čo napísala, bolo jej najvnútornejším presvedčením, ako môžeme čítať ďalej: „Taká som, pretože musím priznať, že predobrý Boh ma neprestával zahŕňať milosťami, hoci som bola taká nevďačná a zle spolupôsobila s jeho milosťami. Budem sa snažiť, aby som sa radovala, keď všetci budú mnou pohŕdať. Urážky od ľudí budem znášať mierne a trpezlivo z lásky k môjmu milému Pánu Bohu.“  

   

Božia služobnica nemala dostatok slov, aby vyjadrila, aká je úbohá. Keby nemala takú pokoru, isto by nezniesla toľko protivenstiev a zlé zaobchádzanie, ktoré zažívala v rodine jej manžela. Táto cnosť ju udržiavala v pokoji počas najťažších skúšok, ktoré ju postihli, robila ju trpezlivou, takže sa nikdy nesťažovala na bolestné ústrky od ľudí, alebo na útrapy, ktoré na ňu zoslal Boh. 

   

Už sme sa zmienili, ako sa Alžbeta v dome doktora Mora ponížila až pod služobníctvo, krátko sa ešte zmienime, ako sa skromne obliekala, ako pokorne si počínala, keď sa objavila na verejnosti.

   

Jej pokora zvíťazila nad každou márnivosťou, všelijakými rečami a ľudskými ohľadmi. Práve preto, že bola taká pokorná, mala o všetkých blížnych najlepšiu mienku. Nepoznala zlého človeka, okrem seba, nikoho nehodnejšieho, než bola ona. V sebaponižovaní dospela tak ďaleko, že si pripisovala vinu na metlách, ktorými Boh trestal ľudstvo.

   

Ako často plakala pri nohách kríža, prosila a zaprisahala Pána, aby dal milosť obrátenia jej manželovi, a keď sa nelepšil, vinu pripisovala sebe. Ako často žalovala na seba, že je vinovatá za chyby svojich dcér. A ak ju zrazilo až k zemi nejaké zlo, domnievala sa, že ona je na príčine.

   

Božia služobnica si 8. októbra 1815 zapísala: „Som až do najhlbšej duše zarmútená, pretože som poznala, ako veľmi som bola nevďačná Božej láske. Neustále som prosila nekonečné Božie milosrdenstvo a uvažovala, či moje hriechy nečinia moje dcéry nenávidenými pred Bohom. Celá zničená bolesťou som veľmi plakala a prosila o ich večnú spásu. Často som obetovala Bohu svoju krv i život, aby som ho už neurážala a aby ho ony neurážali. Zaprisahala som ho, aby zachránil ich duše. Vtedy som započula v duši sladký hlas: ‚Tieto dve duše mi už patria. Prijal som ich, pretože si to praješ.‘“ 

   

Alžbetina pokora bola v tomto prípade dobre odmenená. Ale ani vtedy celkom nezabudla na svoje hriechy a myslela len na nesmierne Božie milosrdenstvo. Tak sa stala odvážnejšia a ďalej prosila: „Bože môj, pretože si taký štedrý zo svojej čistej dobroty, prosím ťa, nie za jednu, ani sto, ale za tisíc duší. Moja najväčšia láska, zachráň duše, ktoré si vykúpil svojou drahocennou krvou. Ó, Bože, obetujem sa ti, a som pripravená prijať akýkoľvek trest na uzmierenie!“

   

Jej prosba určite obsahovala veľa a Boh ju mohol zamietnuť. Ale Božské Srdce ju vo svojej neskonalej láske chcelo obveseliť a vravelo: „Vedz, že všetky duše, ktoré sa ti akýmkoľvek spôsobom odporúčajú, budú zachránené!“ Alžbeta si k tomu poznamenala: „Moja duša sa divila pri tomto veľkom zasľúbení a trochu pochybovala, či bude skutočne vyplnené.“ Pán však dodal: „Len to napíš, iste budem toto zasľúbenie verne plniť.“

   

Alžbetina láska vtedy zvíťazila nad pokorou. Nech je velebené nesmierne milosrdenstvo nášho predobrotivého Boha! Kto by po toľkých milostiach a zasľúbeniach povedal, že sa Alžbeta vo svojej hlbokej pokore ešte obávala o svoju vlastnú spásu?

   

V jej zápiskoch pri dátume 29. september 1815 čítame: „Môj Ježišu, a opakujem, môj dobrý Ježišu, buď mi milostivý v mojej poslednej hodinke! Tam mi už nebudeš láskavým otcom, ale prísnym sudcom. Bože môj, kde sa ukryjem, až ťa uvidím rozhnevaného na mňa?“

   

Inokedy znovu popisuje hrôzu, ktorá sa jej zmocnila pri pomyslení, že ju Boh vo svojej spravodlivosti rozdrví ako nehodnú. S dojatím si môžeme prečítať, ako vrúcne a pokorne prosí Boha, aby ešte trošku zadržal trestajúcu ranu a netrestal ju pre jej hriechy. Pri tomto je potrebné poznamenať, že tu Alžbeta už nie je matkou v rodine, ale zmiernou obeťou za víťazstvo Cirkvi a obrátenie hriešnikov. 

   

Ako zvolal Pán Ježiš, obťažený hriechmi celého sveta na kríži: „Bože môj, prečo si ma opustil!“, tak sa bála Alžbeta Canori Mora hnevu a Božej spravodlivosti za cudzie hriechy.  

   

Pán Ježiš ju často posilňoval a uisťoval, že nikdy nebude od neho odlúčená, lebo vraj sám postavil v jej srdci trón svojho milosrdenstva, „pretože jeho múdrosť dokáže nájsť, ako by bol oslávený v srdciach pokorných.“

   

Aby sme doplnili obraz Alžbetinej pokory, musíme sa ešte zmieniť, aká bola pokorná pri ústrkoch, ktoré sa jej často dostávali. To všetko bude obsiahnuté v ďalších kapitolách tejto knihy, ktorá sa právom môže nazvať „kapitolou o pokore.“ 

Životy svätých