%20(1).jpg)
Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať, pokiaľ k nemu nebude viditeľne pripojený odkaz na zdroj, čiže na túto stránku!
Obdobie rokov 1807 – 1814
Nie je možné, aby ten kto miluje Ježiša Krista, nemal vrúcne rád jeho čistú nevestu, svätú Cirkev. Alžbeta dostala nadprirodzenú lásku k svätej Cirkvi už s materským mliekom. Bola pre ňu zosobnená pravá vlasť, dobrá matka, ktorá nás na zemi nielen vychováva k cnosti a láskavo bdie nad našimi všetkými pozemskými potrebami, ale ktorá nám tiež raz otvorí brány do nebeskej vlasti.
Milujeme príbuzných, miesto, kde sme sa narodili, ktoré je naším domovom, milujeme zem, národ, ku ktorému patríme, svoju vlasť. Ale pre katolíka je cirkev viac, niečím svätým, vznešeným, čímsi, čo jeho city zušľachťuje a posväcuje, a zdokonaľuje jeho všetky vzťahy. Cirkev je pre katolíka pravou vlasťou. Takto tomu rozumela tiež Alžbeta. Uvidíme, že láska k rodnému mestu Rímu a láska k cirkvi bola u nej jedna a tá istá. Táto láska v nej rástla, až napokon dosiahla vrchol a stala sa heroickou, takže sa Alžbeta obetovala Bohu za cirkev.
Táto láska rástla každým rokom a kráčala rovnakým krokom s láskou k Bohu. Doklady, ktoré o tom máme, svedčia, že táto ohnivá láska v nej bola, keď vstúpila do rodiny Mora.
Alžbeta bola v slovách i konaniach zdržanlivá. Pri stole mlčala, odpovedala, len keď sa jej niečo pýtali, alebo keď to vyžadoval rozhovor. Sotva sa však reč obrátila na cirkev, alebo jej riadenie, začala hovoriť. Ak niekto karhal konanie Svätého Otca, alebo kardinálov, či ich dokonca odsudzoval, nestrpela to, hoci by tak spravil aj jej manžel, ako sa nezriedka stávalo. Inak skromná pani prestala byť zdržanlivá a statočne hájila pápeža: „Nikto nemá právo karhať, alebo kritizovať jeho konanie, ani nariadenia jeho ministrov.“
Kanonizačné akty rozprávajú, že „rozhovor pri takýchto príležitostiach veľmi často oživol, Alžbeta vstala a pretože bolo niekedy mnoho hostí, zvýšeným hlasom žiadala, aby sa prítomní zastavili a prestali posudzovať veci, ktoré im neprináleží.“
Pre svätú Cirkev to boli vtedy veľmi trúchlivé časy. Alžbeta v prvých rokoch svojho manželstva videla, ako bol Rím obsadený nepriateľským vojskom francúzskej republiky. S krvácajúcim srdcom bola svedkom, ako boli rušené kláštory, v kostoloch sa kradlo, kňazom, ktorí nechceli zložiť prísahu na cudziu vládu sa vyhrážalo smrťou, boli väznení, alebo posielaní do vyhnanstva. Svätý Otec Pius VI. bol zbavený trónu a poslaný do Valencie, kde vo vyhnanstve zomrel 29. augusta 1799.
A opäť zažila, ako bol konfiškovaný cirkevný majetok a pápež Pius VII. vlečený do vyhnanstva. Cirkev prežívala v Taliansku a vo Francúzsku veľmi smutnú dobu, lebo tam panoval tvrdý despota, Korzičan Napoleon I., ktorý chcel spraviť z cirkvi štátnu slúžku. Nebudeme rozprávať, čo všetko podnikol, aby získal pre svoje zámery staručkého Pia VII. Keby sa mu to bolo podarilo, bol by k ostatným zlám ešte pridal schizmu v cirkvi, ktorú už začal vnášať do jej srdca, do posvätného kardinálskeho kolégia a medzi biskupov. Ale Boh, ktorý dopustil toľko utrpenia na svoju cirkev, nepripustil, aby bolo nezošívané rúcho svätej cirkvi roztrhané.
Božia metla sa snažila tiež zničiť svätú vieru v Ríme, stredisku svätej Cirkvi. Dlhé roky tam boli katolíci na žiaľ dobrých, a radosť zlých, zvádzaní od pravej viery, kazení a tyranizovaní. Bolo tam mnoho verných katolíckych hrdinov, ktorí s nasadením života a bez obáv z vyhnanstva, zostali verní Svätému Otcovi. Ale aj medzi božími sluhami, rehoľníkmi a rehoľníčkami sa našli odpadlíci. Medzi ľuďmi bolo mnoho dobrých, ktorí zostali verní viere svojich otcov, ale tiež bolo dosť takých, ktorí boli nakazení modernými ideami o občianskej slobode. Medzi stúpencami oboch smerov bolo veľa takých, ktorí sa domnievali, že sú múdri a spravodliví: chceli spojiť staré teórie s novými, zásady evanjelia zo zásadami sveta, záujmy Cirkvi s vtedajšou politikou. Takých bolo dosť medzi laikmi, ale i medzi klérom. Namiesto toho, aby nasledovali Ježiša Krista, boli naplnení duchom márnosti a ctižiadostivosti; chceli zmieriť Boha s Beliálom. Boli však napriek tomu vážení a nezriedka sa im ich zámery podarili. Aspoň čiastočne sa nevedomky stali nástrojmi tajných spoločností, ktoré pracovali v temnotách, aby zborili tróny a oltáre. Schádzali sa tajne zvlášť v Ríme. Podporovali ich vtedy práve začínajúci Carbonari, úzko spojení so slobodnými murármi.
Alžbeta mohla počas pobytu v rodine Mora pri stole často počuť smutné denné udalosti. Pretože sú jej poznámky od roku 1809 až do roku 1813 prerušené, nemôžeme napísať, za čo sa v tom čase toľko modlila. Hoci vo via Rasella nemala príležitosť, aby počula o denných udalostiach, neohrozený Kristov vyznávač, páter Ferdinand ju neprestával napomínať, aby sa modlila za utláčanú Svätú cirkev a jej záležitosti. Dokonca aj sám Boh povzbudzoval svoju služobnicu vnútornými vnuknutiami a videniami, aby sa modlila za prenasledovanú Kristovu nevestu, Cirkev.
Uvedieme len jedno zjavenie tohto druhu, ktoré dostala v posledný fašiangový deň, 22. februára 1814. Alžbetin duchovný otec jej nakázal, aby išla do baziliky Santa Maria Maggiore a pomodlila sa tam za svätú Cirkev. Napoleon, ktorého ruka Pána pokorila na vojenskom ťažení proti Rusku, práve vtedy prikázal, aby bol Svätý Otec prevezený do Ríma. Alžbeta o tom zrejme nič nevedela. Kľakla si v kostole do kútika, ako bola zvyknutá, a hneď sa ocitla vo vytržení. Uvidela troch anjelov, ktorí jej ukazovali utrpenie svätej Cirkvi. Videla zhanobené oltáre, roztrhané omšové rúcha, a čo ju naplnilo hrôzou, niektoré z nich boli pošliapané. Hneď potom uvidela biedny duchovný stav celého kresťanstva.
„Aká hrôza!“ zvolala. „Aký strašný rozklad, nemôžem to ani opísať!“ Aby ju Boh potešil ukázal jej budúce časy. Uvidela Svätého Otca, vracajúceho sa do Ríma, sprevádzaného niekoľkými ctihodnými kňazmi a malou hŕstkou veriacich mužov i žien.
„Uvidela som anjela, ktorý nás viedol na veľkú rovinu. Pápež vzal kríž a postavil ho na najčestnejšom mieste. Potom prikázal, aby boli spravené kazateľnice a hlásané Božie slovo. Keď kňazi začali hlásať, prišlo mnoho ľudí a klaňali sa Ukrižovanému.“
Chcel jej azda Boh ukázať týmto videním, že sa pápež čoskoro vráti do Ríma, alebo sa toto videnie vzťahovalo na iné, o ktorom sa v blízkej dobe dozvieme? Nech je to akokoľvek, prichádzal okamih, kedy pyšný Napoleon, vládca nad celou Európou, musel podpísať abdikačnú listinu, ktorou sa zriekol trónu, práve v tej miestnosti, kde potupil staručkého Kristovho námestníka. Spravodlivé Božie súdy!
Alžbeta sa od toho okamihu vrúcne modlila za Svätého Otca, ktorého milovala ako dobrá dcéra. Bohu sa táto verná láska k pápežovi, jeho námestníkovi na zemi, páčila. 14. mája, práve, keď sa Svätý Otec uberal z Ancony do Ríma, ho Alžbeta videla „medzi dvomi anjelmi, ale tiež obkľúčeného vlkmi, ktorí dohovárali tajné schôdzky, aby ho zradili.“
V cirkevných dejinách je 24. máj 1814 pamätný deň. V ten deň videl Rím vo svojich múroch na Petrovom stolci opäť svojho vrchného pastiera. Pri slávnostnom príchode jasali mnohí katolíci a mnohí nepriatelia pápeža sa kajúcne obracali. Výrok Svätého Otca, keď prijímal jedného svojho kajúceho nepriateľa, ktorému odpustil: „Myslíte, že si aj my nemusíme vyčítať hociktorú chybu? Preto zabúdame na všetko minulé!“, zostane navždy v pamätiach. Bol to vznešený príklad veľkomyseľnosti a dobroty.
Ale všetci sa takto nesprávali, mnohí škrípali zubami nad návratom Svätého Otca a radi by pokazili všeobecnú radosť v Ríme. Boli to členovia tajných spolkov, ktorí si v srdci chovali diabolskú nenávisť a snahu po pomste.
Alžbeta to nadprirodzene poznala, preto bola jej radosť neustále miešaná s obavami pred atentátmi, ktoré by mohli porušiť verejnú radosť a spokojnosť. Poslala svoje dcéry, sprevádzané svojim bratom Františkom, aby sa pozreli na slávny príchod pápeža. Ona sa však na tejto radosti nezúčastnila, ale išla do kostola írskych františkánov San Isidoro. Tam kľačala pred Najsvätejšou sviatosťou od 10,00 ráno až do 17,00 popoludní.
„Boh vyslyšal moje úbohé modlitby,“ píše, „pokušiteľ nemohol narušiť jasot dobrých katolíkov.“ Poznala, ako Boh práve v tej chvíli zahnal pekelné mocnosti do večných temností, aby nemohli škodiť. A obetovala sa Bohu na uzmierenie. Za odmenu za túto obeť bola vynesená do najvyššieho neba, kde uvidela Božiu velebnosť. Božia služobnica častejšia videla v duchu Svätého Otca, „ale vždy som ho videla, ako ho chránia dvaja anjeli a ako sú pri ňom falošní radcovia v podobe vlkov.“
5. júna uvidela smutných, plačúcich anjelov. Rozpráva: „So svätou odvahou som sa opýtala, prečo sú takí smutní. Súcitne sa pozerali na Rím a hovorili: ‚Úbohé mesto! Nevďačný ľud! Boh vás bude trestať!‘“ Táto hrozba hlboko vnikla do jej duše, neprestávala sa modliť s mnohými slzami, aby Boh túto hrozbu nesplnil.
Práve vtedy sa jej zjavila duša pápeža Pia VI. a prosila o modlitbu, aby bola vyslobodená z očistca. Božia služobnica to oznámila svojmu spovedníkovi. Nakázal jej, aby išla päťkrát do baziliky Santa Maria Maggiore a pomodlila sa tam pri hrobe svätého pápeža Pia V. z dominikánskeho rádu. Presne toľkokrát mala navštíviť hroby mučeníkov v svätej Pudentiane. Týmito skutkami vyprosila pápežovej duši vyslobodenie z očistca a 19. júna uvidela pri svätom prijímaní dušu pápeža Pia VI. pred Božím trónom. „Prosila som ho, aby za nás orodoval pri Božom tróne: ‚Svätý Otec, pros za svätú Cirkev a zvlášť za úbohé mesto Rím!‘“ Tieto prosté, vrúcne slová nám ukazujú, ako veľmi bola preniknutá láskou k cirkvi a k Rímu a ako o nich zmýšľala.
Boh však nebol uzmierený ani Alžbetinými modlitbami, ani modlitbami veľkého pápeža. Bol priveľmi rozhnevaný pre obrovské hriechy, zvlášť páchané v nevďačnom Ríme, ktorý sa takto stal nehodný na to, aby bol sídlom Kristovho námestníka na zemi.
Alžbeta znovu uvidela hrozné tresty, ktoré na mesto pripravila Božia spravodlivosť. Keď to poznala, zvolala: „Beda nám, ak sa nepolepšíme, beda nám!“ Zdvojnásobila svoju horlivosť, veľa sa modlila, často sa postila a kajúcimi skutkami sa snažila uzmieriť rozhnevanú Božiu spravodlivosť.
Raz, - presný dátum nie je udaný, ale bolo určite na konci mája, ale začiatku júna 1814 – krátko po tom, keď sa pápež Pius VII. vrátil do Ríma, Alžbeta veľmi vrúcne ďakovala Bohu, že priviedol vrchného pastiera späť do večného mesta a prosila za potreby kresťanstva a cirkvi. Zvlášť sa modlila za Tovarišstvo Ježišovo. Jeho zakladateľ bol jej prvým vodcom, ochrancom a orodovníkom u Boha. Častejšie sa jej zjavoval a poúčal o pravej a nepravej zbožnosti.
„Zrazu som uvidela jasnú žiaru. Uprostred tejto žiary sedela na tróne Panna Mária a na lakťoch držala svoje Božské Dieťatko. Pri nohách jej pokorne a skromne kľačal svätý Ignác. Moja duša nespoznala hneď, prečo sa mi to zjavilo. Modlila som sa ďalej, aby dobrotivý Boh ráčil obnoviť Cirkev a poslal horlivých kňazov. Vtedy som započula z Ježiškových úst slová: ‚Nie, svet nezasluhuje, aby som cirkvi vrátil toto Tovarišstvo. Svet ich tak veľmi prenasleduje, preto ani nezasluhuje túto milosť.‘ Bola som celkom zarazená z toho, čo som počula a úplne som sa ponorila do svojej ničoty.“ Ale Alžbeta neupadla do malomyseľnosti. Poukázala Pánovi Ježišovi na jeho prehrozné utrpenie a jeho nekonečné zásluhy a zaprisahala ho, „aby Svätej cirkvi opäť daroval toto Tovarišstvo, ktoré bolo a je ako mocné duchovné vojsko k veľkému duchovnému prospechu nesmrteľným dušiam.“
Ani táto modlitba však Boha ešte neuzmierila. Alžbeta sa teraz pozerala na svätého Ignáca. Tento pohľad stupňoval jej túžbu, aby jej táto milosť bola udelená. Vrúcnejšie sa modlila. Napokon sa obrátila k Panne Márii, ktorej mocné prosby vedia vyprosiť od Ježiša Krista túto veľkú milosť. Panna Mária sa obrátila k Pánovi Ježišovi. Začala prosiť, on jej prosbu dobrotivo prijal a hovoril: „Matka, kvôli tebe dávam túto milosť, za ktorú prosíš, staň sa!“ Svätý Ignác hneď začal vrúcne ďakovať a chválil Božiu Matku i jej Syna. Keď potom svojej zbožnej ctiteľke pokynul pohľadom otcovskej lásky, videnie zmizlo.
Alžbeta, ako zvyčajne, oznámila svojmu spovedníkovi, čo videla. Výsledok dosvedčil pravdivosť tohto zjavenia. Svätý Otec sa 8. augusta 1814 odobral s veľkou slávou do kostola Il Gesú, k oltáru svätého Ignáca. Vrúcne sa pomodlil, dal prečítať bulu, ktorou na celom svete znovu zriadil zaslúžilé Tovarišstvo Ježišovo. Tak bola splnená i Alžbetina vrúcna túžba.
Božie hrozby nevďačnému Rímu a celému kresťanstvu však ešte neprestali. Šťastie pre Rím a celý svet bol dostatok obetavých duší, ktoré sa snažili uzmieriť Boží hnev.
Dňa 23. októbra, na sviatok Božského Vykupiteľa Ježiša Nazaretského, Alžbeta v duchu videla Božiu cirkev znázornenú ako nádhernú budovu, ktorá bola otrasená a ohrozená mocnou búrkou. Z Božieho rozkazu rýchlo prišla istá zbožná duša plná viery a súcitu, aby ju podoprela a skrotila Boží hnev a takto na okamih zadržala Boží trest. Táto zbožná duša bola Alžbete dobre známa. Kto je tá zbožná duša, o ktorej Alžbeta poznamenáva, že ju pozná?
Životy svätých
%20(1).jpg)