2. Alžbeta Canori Mora - Zmierna obeť

Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať!

Obdobie rokov 1814 – 1818

V cirkevných dejinách je zaznamenané slávne videnie, ktorým bol omilostený veľký pápež Inocent III., ktorý v snách videl padajúci lateránsky palác a chudobného mnícha, ktorý ho podopiera. Ako sa spočiatku zdalo toto zjavenie čudné, tak sa ukázalo rozumné, keď bol v tom mníchovi spoznaný veľký horliteľ pre Ježiša Krista, svätý František z Assisi. 

   

Kto mohla byť v našom prípade tá duša, ktorá sa preteká so svätým Františkom? Stále a znovu prichádzame v Alžbetiných poznámkach na miesta, kde hovorí o zvlášť omilostenej duši, ktorej dal Boh celkom mimoriadnu moc, ktorú však ale nikdy nemenuje.

   

Keď bol začatý jej kanonizačný proces, bolo prejednávané aj o tomto predmete a niektorí sa domnievali, že Božia služobnica hovorí o sebe, ale z pokory sa nechce menovať.  Nie sme toho názoru. 

Po prvé – nezhoduje sa to presne s jej vrodenou prostotou a detinskou úprimnosťou, s ktorou rozpráva o sebe oveľa vznešenejšie a čestnejšie veci. 

Za druhé - tiež máme názor, že by jej to páter Ferdinand nedovolil a určite by ju za to pokarhal. Prísne prikázal, aby zaznamenala všetko, čo sa v jej duši dialo – či už to bolo dobré, alebo zlé. 

Za tretie – v našom prípade ešte nebola tou zmiernou obeťou, ktorú Boh prijal.

A na záver – musíme si dobre všimnúť výraz „istá, mne neznáma duša“. Nešlo by teda o ňu, ale o rozdielnu osobu. Kto teda bola tá veľmi omilostená duša, o ktorej sa Alžbeta zmieňuje? Môže to byť Anna Mária Taigi, o ktorej vieme, že sa celkom obetovala za Cirkev a blaho Svätého Otca, ale tiež známa ctihodná Anna Katarína Emmerichová (1774 – 1824), ktorá rovnako vzala na seba veľké zmierne utrpenie za Cirkev a pápeža. Možno je to pre niekoho nepodstatné, no zmieňujeme sa o tom preto, že táto udalosť je vzatá z presne dokázaných prameňov.

Dňa 30. októbra 1814 bola Alžbeta v kláštornom chráme Il Bambino Gesù. V „modlitbe pokoja“ pocítila silnú túžbu, aby stále viac rástla v láske a dokonalosti, aby stále viac trpela; preto sa zriekla každého svojho časného i večného úžitku. Táto obeť sa páčila Bohu, rozumovo jej dal poznať oveľa jasnejšie, než keby bol k nej počuteľne hovoril, že od nej žiada ešte niečo celkom iné.

   

„Bože môj, čo ešte odo mňa žiadaš? Hovor, Pane, tvoja služobnica počúva! Bože môj, som odhodlaná k akejkoľvek obeti.“ Po týchto slovách jej Spasiteľ dal poznať, že sa má obetovať nebeskému Otcovi ako zmierna obeť za hriechy sveta a prosiť za potreby svätej Cirkvi. Tiež sa mala až do smrti zriecť všetkých svojich zásluh a dobrých skutkov a byť pripravená na akýkoľvek trest a utrpenie.

   

Božia služobnica Alžbeta sa hlboko pokorila: „Áno, Bože môj! Ty si neobmedzeným pánom mojej duše, nalož so mnou podľa svojej vôle! Ak to dovolí môj spovedník, sľubujem ti, že prinesiem túto obeť!“ Sotva dopovedala, hneď pocítila, že sa ocitla v širokom údolí, ktoré bolo plné úzkostí, zármutku, utrpenia a horkosti. 

   

Alžbeta, vidiac toľko utrpenia sa veľmi sa preľakla: „Chcela som už vziať svoj súhlas späť. Ale vtom som uvidela jasné svetlo, v ktorom sa mi zjavil Ježiš Kristus a takto ma povzbudil: ‚Moja milá dcéra, obetuj sa nebeskému Otcovi za blaho Cirkvi. Sľubujem ti, že ti pomôžem!‘“ Chcel ju k tejto obeti nadchnúť a znovu jej ukázal nádhernú stavbu, u ktorej hrozilo zosypanie; voviedol ju dovnútra a ukázal jej všetky zločiny bezbožných. 

   

Keď uvidela tieto hrozné veci, chcela utiecť a skryť sa, ale Pán Ježiš ju ako milujúci brat a mocný obhajca pozval, aby sa s ním obetovala nebeskému Otcovi, aby uzmierila jeho svätý hnev. Alžbeta Canori Mora poslúchla – pokorne a ustrašene sa obetovala. Večný Otec však nebol s jej malými obeťami spokojný, ešte stále bol rozhnevaný.

   

Pán Ježiš ju ožiaril skvejúcimi lúčmi, vyzdobil ju svojimi zásluhami a takto nádherne vyzdobenú ju predstavil nebeskému Otcovi, ktorý už teraz prijal jej uzmierujúce pokánie a stiahol späť trestajúcu ruku.  

   

Kto dokáže popísať, čo pocítila Alžbeta, keď precitla! Najskôr zašla za svojím spovedníkom, pátrom Ferdinandom, aby od neho získala povolenie. Poznal ju a vedel, ako dokonale žije, preto jej nerobil ťažkosti, naopak, prial si, aby hneď vykonala v bazilike Santa Maria Maggiore, čo jej Pán Ježiš prikázal. Sotva sa tam Alžbeta v spojení so zásluhami Pána Ježiša obetovala, zjavili sa jej dvaja anjeli, ktorí zložili jej obeť do dvoch kalichov a zaniesli ich Panne Márii. Ona ich potom vzala a priniesla pred Boží trón. 

   

Týmto symbolickým videním bolo Alžbete naznačené, aká dôležitá je jej obeť. Znásobila svoje modlitby, rozmnožila svoje kajúce skutky a neustále prosila Boha o milosť a milosrdenstvo pre úbohých hriešnikov a za prenasledovanú Kristovu nevestu a častejšie opakovala: „Zmiluj sa, Pane, zmiluj sa nad svojím ľudom!“ (porov. Joel 2,17)

   

Alžbeta v tom čase prežívala veľké kríže, ktoré jej spôsobovali konanie jej manžela a strach o dcéry, ktoré boli z ľahkomyseľnosti v tom nebezpečenstve, o ktorom sme rozprávali. Okrem toho prežívala ešte vnútorné utrpenia, ktoré na ňu zoslal Boh. Smutné politické udalosti a mnoho iných vecí, ktoré jej Boh ukázal, stupňovali v nej túžbu po modlitbe a po pokániu za Cirkev a blížnych.

   

Práve vtedy vystúpil na pobrežie Provence cisár Napoleon, ktorý musel utiecť z ostrova Elba. Celý svet bol rozrušený. Tajní spolkári už začali víťazne kričať a obracali svoje zbrane proti Kristovmu stádu, dobrí sa zasa obávali, že na kresťanstvo opäť príde utrpenie. 

   

Alžbeta bola veľmi zarmútená. Učinila utrpenie blížnych svojimi – celé dni a noci sa postila, bičovala sa, nosila kajúci pás, pokorovala sa pred Božskou velebnosťou a prosila o milosť za úbohých hriešnikov.

   

Raz uvidela Spasiteľa ako ozbrojeného vojaka, držiaceho meč pomsty, aby potrestal príkoria a urážky, ktoré ľudia neustále páchali proti jeho Božskej majestátnosti; jasal spravodlivým zadosťučinením a pozýval svoju vernú služobnicu, aby zdieľala jeho radosť zo spravodlivého potrestania bezbožných. Alžbeta, obťažená starosťami, sa neodvážila odporovať tomuto božskému pozvaniu. Iba pokorne upozornila Pána na ohromné muky, ktoré vytrpela za hriešnikov. Uznávala, že Boh je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch, ale vraj sa nemohla radovať. Vyznala: „Ukázala som svojmu Bohu veľkú trýzeň a so svätou horlivosťou som vravela: ‚Kiež by som svojou krvou mohla odvrátiť od ľudí tento trest! Ó, ako rada by som ju preliala! Bože môj, daj sa pohnúť mojím utrpením k milosrdenstvu!‘“

   

Boh ju ponechal v tomto stave od 9. až do 24. marca. V tej dobe sa opakoval zápas medzi Bohom a ňou. Boh chcel, aby sa radovala z potrestania hriešnikov. Alžbeta mu ukazovala ako trpí a prosila za hriešnikov. 

   

Aká veľkomyseľná duša! Kiežby aj za našich dní prišli také duše, aby zachránili hynúce ľudstvo, ktoré sa stále viac vzďaľuje od Ježiša Krista a jeho svätej Cirkvi.

   

Na Veľký piatok, 24. marca, išla na zvyčajnú pobožnosť v Ríme – Tri hodiny Kristových smrteľných úzkostí. Celé tri hodiny nepohnuto kľačala v extáze, trúchlila s trpiacim Vykupiteľom a plakala nad hriechom, jedinou príčinou takejto hroznej muky. Zrazu opäť uvidela Božskú spravodlivosť so všetkými predošlými znakmi, aby zahubila nevďačné ľudstvo. Boh ju znovu povzbudzoval, aby sa radovala. 

   

Služobnica Alžbeta vo svojich poznámkach pri tejto udalosti píše: „Ale moja duša bola naplnená najživším súcitom a nebola schopná radovať sa nad trestom a snažila sa, pokiaľ mohla, pokorne namietať.“  

   

Boh jej oznámil, že spasí všetky duše, ktoré sú s ňou v duchu spojené; bolo im vtlačené znamenie, podľa ktorého boli zachovaní a zachránení. Alžbete to však k jej láske k blížnemu nestačilo. Nijako sa nemohla odhodlať, aby sa radovala, pretože mala pred sebou hriešnikov, ktorí boli predsa jej bratia. Žila teda v neustálej trýzni, až sa konečne odhodlala, že to povie svojmu spovedníkovi. Keď sa kňaz dozvedel, čo Boh chce, prikázal jej, aby spravila podľa Božej vôle, hoci by pri tom veľmi trpela. Napokon, na Zmŕtvychvstanie Pána, 26. marca zavčasu ráno premohla svoj prirodzený odpor a spojila sa s najsvätejšou Božou vôľou.

   

Nedokážeme presne popísať, ako veľmi sa pri tomto úkone premáhala, a koľko síl vynaložila na to, aby poslúchla Boha. Museli by sme dôkladne poznať, aká heroická bola jej duša, do ktorej Boh vylial v takom hojnom množstve vznešené poklady svojej lásky. 

   

Alžbeta milovala ľudí nielen prirodzenou láskou, ale aj nadprirodzene, čo čerpala z Božského Srdca Pána. Od neho sa naučila veľkomyseľnosti, ktorá nedokázala nikoho nenávidieť, ani najúhlavnejšieho nepriateľa, práve naopak, toho celkom zvláštne milovala. Ako sa teda mohla radovať nad záhubou toľkých hriešnikov? Bolo treba, aby Boh celkom zmenil jej srdce, aby jej prepožičal potrebné sily na potlačenie všetkých protivných citov; a na tento okamih to tiež aj urobil.

   

Nadišiel 15. jún, ten pamätný deň pre Rímsku cirkev, ktorá práve v ten deň konečne dostala späť svojho Svätého Otca a ktorý sa ešte toho dňa znovu posadil na vznešený Petrov stolec. Teraz sa zdalo, že sa vrátili pokojnejšie doby a že v Božej cirkvi zavládol pokoj a šírila sa svätosť. Ale kúkoľ bol už v srdciach veriacich rozosiaty. Jed falošných zásad prišiel do rodín, ktoré sa nazývali katolícke. Boh zjavil Alžbete, ako bolo v duši zmetené celé kresťanstvo, a zvlášť Rím. 

   

Čo však Kristovmu stádu najviac škodilo, bola pretvárka tých, ktorí boli draví vlci v ovčom rúchu. Navonok predstierali zbožnosť a bohabojnosť, ale potichu sa snažili zničiť Kristov duch v Cirkvi, v snahe pretvoriť ju podľa zásad modernej filozofie.

   

Božia služobnica v jednom videní uzrela, ako Božie tresty prestali na modlitby malého stádočka Kristových verných. Ale potom videla prichádzať čas, kde už Boh nedbal na prosby svojich verných a previnilcov hrozne trestal. 

   

Nebo sa zatemnilo, temnotu križovali hrozné blesky, zem sa otriasala zemetrasením, hlboké priepasti sa otvárali a pohlcovali celé mestá, ba i celé krajiny. Potom spozorovala, ako boli dobrí oddelení od zlých, z ktorých sa mnohí obrátili k Ježišovi Kristovi. Veľmi ju potešili rehoľné rády, ktoré sa vracali k svojej pôvodnej prísnosti; svetský klérus bol naplnený pôvodnou apoštolskou horlivosťou, kresťanský ľud sa povznášal príkladom svojich pastierom a zachovával Božie prikázania. Po celom zemskom okruhu sa zrodili kresťania svätého života a heroických cností.

   

Posledné symbolické videnie sa nevzťahovalo na dobu, v ktorej žila Alžbeta, ale na budúcnosť. Boh ju chcel trochu potešiť, pretože bola videním Božích súdov celkom zdrvená a povzbudiť ju k horlivej modlitbe. Túto šťastnú, konečnú dobu Svätej cirkvi onoho predchádzajúceho trestu jej ukázal ešte niekoľkokrát. Svätici spôsobili tieto tresty veľkú bolesť. Všemožne sa snažila, aby zmiernila tento preveľký trest Božieho hnevu. Poznáme, ako Boh neskôr opísal Alžbete dobu svojho navštívenia, že nehovorila o svojej dobe, ale o budúcich dobách. Nie je však jasné, kedy sa toto všetko stane.

   

10. decembra 1815 mala ešte jasnejšie videnie. Alžbeta vstala ako zvyčajne, skoro ráno. V ten deň sa cítila veľmi rozptýlená, čo u nej nebývalo zvykom. Sme presvedčení, že to pochádzalo z jej narušeného zdravotného stavu, nie z jej vôle. Možno bola na príčine nejaká prirodzená porucha, buď sa v predošlý deň priveľmi namáhala, alebo nemala dostatok zdravého spánku, čo pôsobilo na jej celý organizmus. Svätí, aby sa pokorili, hľadajú zvyčajne príčinu v sebe v domnienke, že nie sú dosť horliví. Alžbeta Canori Mora bola touto nedobrovoľnou roztržitosťou celkom zdrvená, ako sa môžeme dozvedieť z jej poznámok: „Spoznala som, ako málo som sa snažila, aby som tú roztržitosť zapudila; pokorne som prosila o odpustenie a oplakávala túto chybu. Vtom som zrazu bola naplnená vnútorným pokojom. Naša matka, svätá Cirkev, mi bola ukázaná v podobe vznešenej pani. Bola nádherne odetá, ale jej tvár sa mi zdala smutná. Vrúcne sa modlila pred Božím trónom za blaho nešťastných detí, zvlášť za svetských kňazov a rehoľníkov. Boh bol rozhnevaný a zdalo sa, ako by nechcel vypočuť jej modlitby. Hovoril: ‚Prijmi podiel na mojej spravodlivosti a háj svoju záležitosť!‘ Pani pri týchto slovách zbledla a začala odkladať drahocenný šperk. Potom k nej pristúpili traja anjeli ako vykonávatelia Božieho rozsudku a odstrojili ju z jej nádherných šiat. Vznešená pani bola teraz v takom stave poníženia a pokorenia, že sa jej chveli nohy a zdalo sa, že klesne k zemi. Boh to však nedopustil. Svojou všemohúcnosťou jej dodal nové sily, jeho múdrosť prikryla jej hlavu. Duch Svätý ju zaodel nevýslovnou nádherou a ožiarená nebeským svetlom vysielala štyri mohutné prúdy svetla do štyroch strán sveta. Obyvatelia týchto krajín, ožiarení jej svetlom sa prebudili ako z hlbokého spánku, a zanechávajúc temnotu svojich bludov,  ponáhľali sa za svetlom svätého evanjelia, a stavali sa okolo vznešenej pani, ktorej obraz bol vznešenejší než bol predtým. Okolo nej sa zdvíhala nádherná stavba, spočívajúca na šiestich stĺpoch – šesť reholí – národy prichádzali a vyznávali vieru v Ježiša Krista.“

   

Boh takto neustále udržiaval dušu svojej služobnice bdelou spomienkou na jeho tresty, aby sa stále modlila za Svätú cirkev a utešoval ju spomienkou na budúce víťazstvo pravdy. Takéto a podobné videnia mávala v rokoch 1814 až 1818, v dobe, keď sa musela veľmi starať o výživu svojej rodiny. Možno ten, kto číta o týchto veciach, ktoré sme práve popísali, ani neuverí, že by Alžbeta žila v ústraní odlúčená od sveta ako v tichej kláštornej cele, alebo aspoň bezstarostne a bezbolestne.

Alžbeta Canori Mora už nie je iba obyčajnou kresťanskou ženou – Boh si ju vyvolil za zmiernu obeť za svoju Cirkev a denne je v tejto obeti podľa jeho svätej vôle utvrdzovaná. Dňa 17. júla 1818 mala podobné videnie o urážkach, ktoré sa ľudia dopúšťajú proti Božskej velebnosti. Rozprávala: „Videla som Pána Ježiša, ako sa s veľkou láskou a milosrdenstvom ponúkal svojmu nebeskému Otcovi ako zmierna obeť. Pozýval tiež mňa, aby som sa obetovala s ním.“ 

   

Alžbeta sa hneď spojila s Pánom Ježišom ako zmierna obeť za víťazstvo Svätej cirkvi a pápeža. Až dosiaľ jasne nevedela, či sa dožije oných trestov, ktorými hrozil Boh nevďačnému ľudstvu. Až po Vianociach jej Boh dal poznať, že ich oddialil.

   

V závere tejto kapitoly poznamenávame už len toľko, že všetko, čo sme v nej uviedli, je len na doloženie, ako Alžbeta Canori Mora veľmi milovala Cirkev a Svätého Otca. Pán Ježiš s Cirkvou a Svätým Otcom boli pre ňu trojica v jednote; nemohla si totiž nikdy predstaviť Pána Ježiša inak, než v spojení s Cirkvou a zasa naopak, Cirkev si nedokázala predstaviť bez Ježiša Krista; v Cirkvi a v Ježišovi Kristovi potom našla jeho viditeľného námestníka na zemi, pápeža; s pápežom našla svoju vždy drahú Cirkev a milého Ježiša. 

Životy svätých