februára 22, 2023
Svätá Margita z Kortony
Margita sa narodila v roku 1247 v Laviane, malej dedine na území Perugie, ktorá dnes spadá pod správu Castiglion de Lago. Jej otec bol sedliakom. Tradícia ho stotožňuje s Bartolomeom Tancredim. Obrábal polia, ktoré mu prenajala mestská správa Perugie, pod ktorú Laviano patrilo. Meno otca i matky sa objavuje dvakrát v správe o prenájme dvoch rôznych pozemkov.
Z toho sa dá usúdiť, že to bola vážená rodina. O matke je známe len jej meno, ale nemáme správy o jej vplyve na Margitu. Zomrela, keď dieťaťu bolo osem rokov. Margita vždy na mamičku veľmi spomínala. Od nej prvej prijala výchovu a jemného a citlivého ducha a prvé poučenie o modlitbe, ako o tom hovorí legenda: "Margita mala vo zvyku konať modlitby pri rôznych príležitostiach, ako ju tomu ešte za svojho života učila jej matka."
Po smrti matky prišla do domu macocha, ktorá pre ňu nemala potrebný cit, a pre Margitu tak začalo ťažké obdobie, ktoré ju v dobe dospievania urobilo trochu uzavretou a samotárskou. To nebránilo tomu, že vyrastala ako veľmi krásne dievča. Margita bola všestranne nadaná a to jej nahrádzalo priazeň okolitého sveta.
Keď mala 17 rokov, získala pozornosť bohatého šľachtického mládenca, ktorý sa podľa tradície volal Arsenio a pochádzal z rodiny Del Monte, ktorá mala vo Valiano pozemky v oblasti Palazzi. Priťahovaná jeho láskou, ktorá sa javila veľmi sľubná, prijala jeho pozvanie, aby sa nasťahovala k nemu do zámku v Montepulciano.
Utiekla v noci sama z Laviana údolím Val di Chiana, kde zablúdila medzi kanálmi a skoro utopila, keď sa jej loďka prevrhla. Tento významný moment je zachytený tiež v legende v jednej retrospektívnej epizóde: "Pamätaj, chudáčik, ako si sa sama v noci brodila vodou ... Ja nezabúdam, že som bol pre teba milosrdným otcom, ktorý ťa veľkodušne chránil a vyslobodil z nebezpečenstva."
Stopy Božieho milosrdenstva sa už vtlačili do prachu príhody, ktorú so sebou Margita ponesie do nových podmienok veľkej sociálnej prestíže a citového uspokojenia, ktoré však v nej zanechajú narastajúci nepokoj a dezilúziu z manželstva, ktoré Arsenio sľuboval, ale nikdy nesplnil.
"V meste Montepulciano chodila hrdo ozdobená množstvom šiat, zlatými sponami vo vlasoch, pešo alebo na koni, s namaľovanou tvárou, a ostentatívne demonštrovala bohatstvo, ale zatiaľ čo bola vážená medzi šľachtou a mešťanmi i vidiečanmi, vytýkala im, že keď vedeli o jej zavrhnutiahodnom správaní, nemali ju vôbec zdraviť ani s ňou porozprávať."
Zo spolužitia s Arseniom, ktoré bolo poznamenané utrpením, že ju neprijíma jeho rodina, sa Margite narodil syn, ale to nijako nezlepšilo situáciu. Materstvo ju otvorilo rastúcemu súcitu k chudobným a súčasne v nej stále viac rástlo vedomie povrchnosti života, ktorý viedla medzi rezidenciou v meste a na vidieku v Palazzi: "Spomeň si, že keď sa ti ešte páčil svet, ako tvoj učiteľ som ťa obdaril takým veľkým materským súcitom k chudobným a trpiacim a vzbudil som v tebe túžbu po opustených miestach, že si hovorila: Ako by bolo sladké modliť sa tu, s akou slávnostnosťou by bolo možno spievať Bohu chvály a konať uzdravujúce pokánie v pokoji a bezpečí!"
Od jej úteku z otcovského domu uplynulo deväť rokov, keď Margitu zastihla zmena v jej živote. Arsenio zahynul tragicky na poľovačke v lesoch pri Petrignano, niekoľko kilometrov od Palazzi, kde na neho čakala. Následná tradícia obohatila okolnosti rozprávaním, že Arseniov pes sa vrátil sám do zámku a zaviedol ju na miesto, kde ležalo bezduché telo.
Po smrti Arsenia nasledovalo jej vyhnanie zo zámku aj z otcovského domu, kam sa chcela vrátiť. Margita sa so svojím dieťaťom ocitla nečakane na ulici, nútená vyrovnať sa so životom a dozrieť sama v sebe k rozhodnutiu, aká má byť jej budúcnosť.
Keď ju otec, povzbudzovaný vo svojej slabosti manželkou vyhnal, odobrala sa ku kostolíku, kde sa ako dieťa modlievala, zasadla v tieni figovníka a prepukla v dlhý plač, pri ktorom jej prešlo hlavou tisíce myšlienok a citov: bolesť, zmar, zlosť kvôli zapudeniu, úvahy o budúcnosti ... mala dvadsaťpäť rokov a mala by znovu začať svoj život. V tej chvíli všetky semená túžby po Bohu uložené v Margitinom srdci, ako sme videli, ktorá ju viedla k chudákom a k opusteným miestam, rozkvitla v tajomnom stretnutí medzi slobodou a Otcovým milosrdenstvom. Toto je "okamih" jej obrátenia, keď sa Margitino srdce odlúčilo od všetkého svojho, aby sa zverilo úplne Bohu, ktorý sa stal jej absolútnym Pánom.
Chvíľa najväčšieho zúfalstva, ktoré akoby otvorilo priepasť v jej živote, stala sa naopak okamihom najsladšej nádeje a priepasť sa zmenila v klin, ktorý obnovil jej život. Margita sa už nespolieha na seba ani na svet, v ktorom si užila slávy a bohatstva: zakúsila, ako sa toto všetko môže v jedinom okamihu rozplynúť. Len láska k Bohu sa nezrúti, a keď sa oprie o neho, môže začať cestu na obnove svojho života: "návrat" bude prameňom nových vzťahov k Bohu a k bratom, bude veľkým krokom vpred.
"Sedela si v slzách pod oným figovníkom a volala si ma ako svojho učiteľa, otca, snúbenca a pána. Ja, ktorý som stvoril tvoju vnútornú krásu a teraz som sa usiloval ju obnoviť a miloval som ju, osvietil som ťa a vnukol som ti, aby si sa odobrala do Kortony a podriadila sa poslušne mojim menším bratom."
Bez váhania, bez akejkoľvek istoty, okrem tej, že sa jej dostalo tohto pozvania, ako tajomného aj skutočného, a v žiadnom inom "odeve" než v onom šate milosrdenstva, kráča Margita do Kortony s dôverou chudobných a v pokore hriešnika s tým, čo má Boh najradšej a čo je mu najvlastnejšie: ide si pre odpustenie, ktoré jej otvorí brány nového života. Za týmto obrazom môžeme vidieť rozochvelé city nášho Pána, ktorý nás miloval skôr, ako my sme ho milovali, a vydal sa trpezlivo na dlhú cestu hriechu, aby ju zmenil na cestu spásy.
Margita dorazila do Kortony asi roku 1272. Toto malé centrum uprostred južnej Tuscie sa vďaka vplyvu rodiny Casali chystalo stať sa mestským štátom. Je to obdobie ekonomickej expanzie a rastúceho politického vplyvu, aj keď v tomto úsilí o vlastnú slobodu nechýbalo prekážok. Jednou z hlavných prekážok bolo feudálne právo, ktoré uplatňoval biskup a gróf z Kortony Guglielmino z rodu Ubertini.
Margite sa dostalo prijatie od rodiny Moscari, ktorá mala palác priliehajúci k Bernardovej bráne. Rezervovali jej izbičku, kde mala zabezpečené súkromie pre seba i svoje dieťa. Moscariovi jej tiež sprostredkovali prijatie u frátrov v kláštore svätého Františka, kde spoznala svojho otca a radcu: Frátra Jána z Castiglione a Frátra Giunta Bevegnatiho.
Na prijatú lásku a odpustenie nemohla Markéta odpovedať inak, než úprimnou túžbou po živote úplne zameranom na Krista: žiadala, aby smela vstúpiť do tretieho rádu svätého Františka, ale bratia "pochybovali o jej vytrvalosti ako pre jej krásu, tak pre jej mladosť". Musela čakať tri roky, ktoré predstavovali počiatok veľkého diela jej osobného pokánia: venovala sa úplne dielam lásky, modlitbe, zúčastnila sa v kláštore dennej modlitby hodín a bohoslužieb a stupňovala prísnosť svojho života.
Aby uživila seba a svoje dieťa, posluhovala ženám rodičkám: pripravovala pre nich vonné pokrmy, ktoré požadovali, a sama sa postila ako v pôstnej dobe. V pravom duchu evanjelia nepožadovala pre seba zvláštne stravu, jedla to, čo ony, ale jedla len veľmi málo a predovšetkým si nikdy nedovolila posudzovať to, čo ony jedli a pili a čím sa bavili.
V roku 1275, keď "sa už odovzdala Kristovi s čistou dušou a horlivým srdcom, pokľakla so zopnutými rukami pred frátrom Rainaldom z Arezzo a s plačom obetovala pokorne svoju vôľu a svoje telo rádu svätého Františka a po mnohom naliehaní bola prijatá do tretieho rádu."
Dostala rehoľný odev a stala sa "novou ženou", ako hovorí legenda: Postarala sa, aby jej syn bol prijatý u opatrovníka v Arezze, aby mohol riadne študovať, a presťahovala sa do cely v blízkosti domu Moscariových, odkiaľ mohla s väčšou slobodou preukazovať služby chudobným.
Jej vzťah k Pánu Ježišovi nadobúdal intenzity a vrúcnosti: Margita v ňom nachádzala zdroj svojho darovania sa, až už vôbec nepočítala sama so sebou. O tomto vzťahu rozpráva legenda v celej sérii neprerušovaných láskyplných dialógov. Či sa už jednalo len o vnútorné osvietenie, alebo tiež o vonkajšie počuteľné slová, alebo ide len o literárnu formu, akú nám chce fráter Giunta predstaviť Margitine srdce a jeho zážitky, nič to nemení na skutočnosti, z ktorej poznávame, že Margita svoj vnútorný život dcéry svätého Františka a svätej Kláry prežívala v stupňujúcom sa pripodobnení Kristovi chudobnému a ukrižovanému a zvrchovane milovanému.
Už prvý z týchto rozhovorov nám ponúka spoznať ladenie týchto duchovných zážitkov: "Raz, keď sa zbožne modlila pred Ukrižovaným, počula jeho hlas, ktorý jej povedal: »Čo chceš, chudobná?« A ona, osvietená Duchom Svätým, odpovedala bezprostredne: »Pane, môj Ježišu, nehľadám a nechcem nič iné ako teba!« "
Jej nová cela sa stala miestečkom chudobných: Margita sa pre nich stala žobráčkou, ktorá žobre v meste po uliciach. "Milovala chudobných priamo vášnivo" a "dávala stranou všetko, ako by to bolo ich". "Nechcem si ponechať pre seba nič potrebného k jedlu ani k oblečeniu. Chcem umrieť hladom, aby som nasýtila chudobných; chcem sa vyzliecť, aby som ich obliekla, chcem im dať nový šat a uspokojím sa s ich handrami a zostanem taká chudobná vo všetkých veciach, aby oni mali dostatok."
Služba, ktorú poskytovala rodičkám, jej bránila zúčastniť sa vytúženej svätej omše a kázania v kostole svätého Františka. Preto sa od tejto služby uvoľnila, pretože sa domnievala, že treba robiť niečo systematickejšieho na pomoc chudobným, chorým, zraneným, ktorí boli obzvlášť početní kvôli ustavičným vojnám medzi Arezzom a Kortonou. Stretla radu duší nadšených rovnakým duchom pokánia a lásky k blížnemu, ktoré potom nasledovali jej život. Medzi nimi bola vznešená pani Diabella, ktorá dala k dispozícii svoj dom a spolupracovala s Margitou tak, že jej dala k dispozícii mnoho "hnuteľných a nehnuteľných prostriedkov, aby zabezpečila veľkodušnú pomoc chudobným".
Tak sa zrodilo prvé jadro nemocnice Panny Márie Milosrdnej, ktorá dodnes existuje: na jej podporu bolo založené bratstvo, ktorého stanovy schválil biskup v Arezze v roku 1286. Ako uvádza Legenda, Dom Milosrdenstva bol dielom Margitinho srdca, jemu sa úplne zasvätila a dala k dispozícii chudobným. Bola pre nich úľavou a svetlom radosti: jej srdce pretekalo nežnosťou, otváralo sa každému zúfalstvu, súcitila s každým utrpením. Cítila naliehavú potrebu sýtiť hladných, liečiť chorých, ale to jej nestačilo, svojmu spovedníkovi hovorila: "Všetkých tých postihnutých a zaťažených utrpením by som chcela od neho oslobodiť a prijať ich na seba a keby mi to bolo dovolené, dala by som dobrovoľne chudobným tiež svoje srdce."
Podarilo sa jej presvedčiť jedného "šľachetného pána", aby podporil iniciatívu, čo sa stalo na stretnutí pri jednej šľachtičnej, istej Diabelly, ktorá dala na tieto účely k dispozícii dokonca svoj dom. Margita vďaka tomu mala slobodu v nakladaní s dobrami domu a "nechcela, aby sa šetrilo niečím z hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, ale aby bola zaistená veľkomyseľnejšia pomoc chudobným". To bol začiatok, prvé jadro, nemocnice Santa Maria della Misericordia, ktorý dodnes v Cortone existuje pod rovnakým menom.
Už rok pred založením špitálu, v roku 1277, prijala do konfraternity zbožné dievčatá, nazývané "chudobné", ktoré sa tam potom starali o chorých. Legenda uvádza, že "k tomu domu priľnulo Margitine srdce". Z vďačnosti pomáhala z dobier domu tiež chorým bratom františkánom, na druhej strane ale nechcela, aby tieto dobrá slúžili jej, "aj keby jej potreby boli akokoľvek závažné". Toto bol ďalší dôvod, okrem extatických javov a niektorých gest verejného pokánia, jej povesti, ktorá sa veľmi skoro rozšírila po kraji.
Mimoriadna pokora, s ktorou sa verejne - za veľkých výkrikov bolesti - odriekala svojej minulosti, udivovala prizerajúcich sa a privádzala ich k slzám. Avšak toto pokánie, ktoré chcelo uzmierovať hriechy vlastné i hriechy druhých (ktorými trpela, ako by boli jej, od chvíle, kedy ich zistila - u svetských ľudí, u kňazov a dokonca biskupov), ju robilo presvedčivou, váženou.
2. februára 1289 k nej prišiel "veľký a učený Florenťan" a obvinil sa zo "zbabelosti". Margita to vysvetľovala ako trest od Pána kvôli jeho pýche.
Chudobní, najradikálnejšie prejavy chudoby sú pre Margitu, takí, ako boli už pre Františka a Kláru, osobou samotného Ježiša, Božieho Slova, o ktorom rozjímala, ako žil v pokore a v chudobe od svojho vtelenia až k umučeniu. Po celý život sa neodlúčila od chudobných ani od chudoby a tým, ktorí si robili starosti s jej nezvyčajnou mierou chudoby, odpovedala: "Prečo mi nechcete dovoliť, aby som išla úzkou a vytúženou cestou pokory?"
Zdá sa, akoby sme počuli slová Kláry, keď odpovedala pápežovi Gregorovi IX., ktorý sa snažil ju presvedčiť, aby prijala nejaký majetok pre svoju rodiacu sa komunitu: "Svätý otče, žiadnou dohodou a už vôbec nie večnou, nechcem byť oslobodená od nasledovania Krista."
Nevyhnutnosť nasledovania privedie Margitu k poslušnosti voči Kristovi, keď bude uvedená na cestu, ktorú jej určí: "Moja úbohá Margita, odteraz už nemáš chodiť po Kortone zbierať almužny, ale bez toho by si zmenila itinerár, choď priamo do kostola k bratom načúvať omšiam a kázaniam, pretože im som zveril teba: im som uložil, aby o teba starali."
Ten istý Ježiš je jej vnútorným učiteľom: "Stal som sa tvojím vodcom na ceste, nežne som ťa vyviedol z najhlbšej priepasti sveta a tvojich úbohostí. Mne vďačíš za začiatok svojho obrátenia." Zjavenie tejto lásky sú pre Margitu zrkadlom, u ktorej narastá vedomie jej hriechov a predovšetkým cíti vnútorne, ako urazila Stvoriteľa, keď zraňovala nielen zákon, ale aj vzťah lásky. Toto vedomie ju privedie "k trvalému oplakávaniu jej hriechov a k poznaniu, že je najhoršia zo všetkých, až nakoniec povie: »Ó, kiež by som sa nebola nikdy narodila, Pane, od okamihu, keď som ťa urazila tak veľmi a nezachovávam tvoje prikázania.« ale Ježiš ju tvrdo karhá za túto vetu", pretože on sa nepozerá na svojho tvora podľa našich schém.
Hovorí jej: "Milosťou som ťa urobil prekrásnou pred sebou a pred nebom. Ty sa vyhlasuješ za zbavenú všetkých cností, a ja naopak hovorím, že si nimi vyzdobená. Ty sa vyhlasuješ za chudobnú, pretože si myslíš, že si bezo mňa, ja som ťa naopak, obohatil sebou ako najväčším pokladom. nazvala si sa kajúcnicou, pretože si bola vzorom pre hriešnikov. Nechcem, aby si ďalej hĺbala o svojich hriechoch: hoď sa radšej do náručia môjho milosrdenstva."
Margita pociťuje silnú potrebu pokánia a odčinenia hriechov a robí tak často gestami veľmi nápadnými, stále viac strohým pokáním, prísnosťou v pôste, v odievaní, v reči, v ustavičnom náreku, vo vyhľadávaní telesného utrpenia. To všetko môže podnecovať našu citlivosť a pociťujeme, že svätica je príliš vzdialená od našej každodennej cesty, že je pre nás nedostupná vo svojej strohosti. Iste, prekračovala to, čo sa požadovalo od terciárky v onej dobe, ale napodobňovať ju neznamená opakovať jej gestá, ale prijať ducha, ktorý ju oživoval. Margita sa stala úplne bezvýhradnou vo svojom obrátení a jej skutky boli skutky tej, ktorá sa úplne zamilovala v Bohu a v postupnom prijímaní lásky, s akou On nám daroval sám seba.
Pokánie je pre ňu nevyhnutnosťou lásky, je autentické, pretože vyjadruje celú dispozíciu jej srdca: nie je to vypočítavosť, ako získať spásu alebo "zaplatiť Bohu jeho cenu". Nie je v silách človeka, aby zmazal hriech, ale pretože sa vo svojich koreňoch stotožňuje so vzburou človeka proti Bohu, zmierenie a pokánie ho disponujú, aby odriekaním "získal svoj život" a prijal Boží dar.
Pokánie, nikdy si nič pre seba nedovoliť, ju postupne priviedlo k tomu, že sa stala priestorom úplne vyhradeným pre lásku ku Kristovi. Ježiš jej hovorí: "Ale prečo ma, Margita, stále žiadaš, aby si zakúsila moje sladkosti aj moje odmietnutie, aby si ochutnala moju horkosť, ktoré ťa k tomu disponujú?"
"A pretože horkosť zmizne iba skrze sladkosť, a chlad sa zmenší len teplom, preto skrúšená už toľkým utrpením, zotrvávala v rozjímaní o Kríži, aby znovu v mysli prechádzala Vykupiteľovým utrpením: pretože v bolestnom umučení Krista každá horkosť ducha naberala sladkosť."
U Margity sa opakuje skúsenosť, ktorú zaznamenal František: "To, čo bolo horké, sa zmenilo v sladkosť duše a tela", a dialo sa aj u Kláry: "Od tej doby, čo som spoznala milosť svojho Pána Ježiša Krista, žiadny trest mi nie je nepríjemným, žiadne pokánie horkým."
Vyjadrené slovami Legendy, "Kristus je pre Margitu nevyhnutný, aby mohla dosiahnuť sladkosti jeho milosti." V tejto súvislosti môžeme čítať o odpore, ktorý mala k svojej kráse a ktorý ju nakoniec priviedol k tomu, že by bola zohavila definitívne svoju vlastnú tvár, keby jej to fráter Giunta dovolil. Bolo jej zakázané odobrať sa do Montepulciano, kde chcela žobrať od dverí k dverám s tvárou oviazanou ako slepec, vedená za ruku jednou ženou, ktorá sa jej vysmieva; dostala naopak povolenie vrátiť sa do Laviana, rodného kraja, kde raz počas farskej svätej omše v nedeľu verejne požiadala o odpustenie.
Túžba Margity, aby počula od Ježiša, ako ju nazýva "chudáčik", vychádzala z toho, "aby ju Boh Otec prijal ako pravú dcéru a aby s ním bola neoddeliteľne spojená". Na toto želanie Ježiš odpovedal pozvaním, aby vykonala generálnu spoveď a aby sa vnútorne očistila; keď ju vykonala, "prijala so zbožnosťou sviatosť tela a krvi Pána a po požití tohto Chleba, ktorý dáva život svetu, počula Pána, ako ju sladko nazýva:» Dcéra!« Tento hlas bol tak sladký, že sa Margite zdalo, ako by umierala od radosti." Je to počiatok dôvernosti, ktorá bezmedzne porastie: bude nazývaná nielen dcérou, ale "sestrou, priateľkou, snúbenicou", aby tak bolo vyjadrené, ako veľmi sa Pán Ježiš daruje jej a ona Jemu.
Často totiž sa ocitala v myšlienkach: "Čo mi teraz Pán dá?"
Za tieto myšlienky ju Pán karhal a hovoril: "Prečo sa snažíš zmerať moju nekonečnú Múdrosť? Nesmieš skúmať v žiadnom prípade, čo ja robím."
Ak sa sústredíme na toľko prejavov familiárnosti, javí sa nám to ako zvláštne "privilégium". A skutočne tomu tak bolo: vzťah medzi Ježišom a Margitou bol "mimoriadny". Ale privilégiá, ktoré Boh udeľuje, nie sú nikdy určené len samotnej osobe, ale jedná sa o poslanie, ku ktorého naplneniu je povolaná v určitom období dejín v styku s konkrétnymi osobami a skutočnosťami. Také sú úryvky Legendy, ktoré nám ilustrujú poslanie Margity, povolanej byť ako "nové svetlo života vo svete, ktorému som ťa dal, aby ťa nasledoval v pokání, a tak došiel spásy."
Ona je "cestou pre zúfalcov, hlas milosrdenstva, zrkadlo pre hriešnikov, odetá do veľkej žiary, aby prišla ako príklad veľkej zhovievavosti, a teda nádeje pre všetkých, aby sa mohli vrátiť do lona Božieho milosrdenstva." Preto Pán, keď jej dal účasť na hodinách svojho umučenia aj videnie svojej slávy, ustavične jej pripomína, aby nezabúdala, že "tieto milosti ti neboli udelené len pre teba, ale aj pre moje druhé deti, ktoré toho nie sú hodné ako ty. Je to zásluha Krvi, ktorá vyviera v takej hojnosti z môjho tela na Kríži na vykúpenie nevďačných ľudí."
V tejto dôvernosti Ježiš zjavuje Margite hĺbku svojho Srdca, svojich citov na dvoch najkrajších stránkach Legendy: "Nech sú blahoslavená ony muky, ktoré som znášal pre tvoju dušu, a nech je blahoslavené tiež ono vtelenie. Požehnané nech sú námahy, ktoré som znášal pre ľudský rod! V porovnaní so zlými mám veľmi málo dobrých detí, ale aj keby som mal na svete len jedno dieťa, blahoslavil by som všetko, čo som pre nich vytrpel."
"Ak ma chceš poznať, tvoja láska vždy musí začínať odo mňa, tvojho Stvoriteľa. Potom miluj úprimne tiež všetky tvory a žiadneho nevylučuj: vieš, že som ich stvoril a svojím utrpením vykúpil. Preto musíš mať, Margita, svojím súcitom podiel na bolestiach všetkých a tiež sa s nimi všetkými radovať z toho, z čoho sa oni tešia."
Aby mohla prijať túto cestu výkupnej lásky, musela sama nastúpiť cestu utrpenia, ktorú vytýčil Ježiš: ale čo bolo pre ňu naozaj najväčšie utrpenie? Čo zraňovalo a poznamenávalo jej srdce, jej vášnivú lásku a hlboký vzťah k Pánovi? Legenda to nazýva "bázeň" Margity, strach, že stratí svojho Milovaného, že ho urazí, že sa z neho nebude po celú večnosť radovať. Stále potrebuje, aby ju upokojoval, aby nachádzala istotu a pokoj v Pánovi, ale tento strach sa nedal nikdy utíšiť. Ako svätému Pavlovi neodňal Ježiš "osteň tela", ale postupne jej zjavoval jeho zmysel a jeho spásonosný význam: "Ja budem a nebudem s tebou; budeš odetá do milosti, ale budeš mať dojem, že si nahá, pretože nedovolím, aby si ma v sebe spoznávala. Chcem totiž, aby si bola stále v obavách, a tak rástla v mojej milosti."
Margitina bázeň bola Božím dlátom v jej srdci, ktoré ho stále utváralo a rozširovalo, až z neho urobilo krištáľ v úplnom očistení, takže sám Kristus jej bude hovoriť "moja mučeníčka."
"Tvojim mučeníctvom je strach, aby si ma nestratila a neurazila mňa, svojho Stvoriteľa."
Intenzívna túžba, ktorá stravovala jej srdce a ktorou sa Pán snažil stále živiť, sa prejavovala v účasti na Kristovom umučení, ktoré vnútorne i zvonka znášala vo vysoko dramatických chvíľach. Rozhovor s Kristom sa zrodil práve pri päte Kríža počas svätého prijímania, pamiatky onoho Tela a Krvi za nás preliatej.
Aby dospela k účasti na Kristovom umučení v duchu františkánskej cesty, ktorú spoznávala z kázne menších bratov, vychádzala z vytrvalého rozjímania o tajomstvách Kristovho života v tele: od vtelenia, života v Nazarete, jeho každodenných námah, jeho kázní až k smrti a zmŕtvychvstaniu.
"Raz sa brat Giunta pýtal Margity, aký je spôsob jej modlitby. Odpovedala: Vraciam sa k Ježišovi a vidím ho znovu narodeného, jeho nohy, ktoré kráčajú bosé po namáhavých cestách ..., rozjímam o stretnutie so Samaritánkou ..., o zmilovaní nad malomocnými, slepými a ochrnutým pri rybníku, krok za krokom premýšľam v každej epizóde o nekonečnej chvále Stvoriteľa."
Jej myseľ bola "ako pribitá na Ježišovom kríži" a rozjímanie o Pánovom umučení vypĺňalo dlhé hodiny strávené v rozjímaní vo františkánskom kostole. To jej spôsobovalo bolesť "takú ostrú a silnú, že plakala a vzdychala," ustavične a zjavne: slzy, "hlboká voda srdca", sú konštantou jej cesty, ktorá privádzala občanov v Kortone k dojatiu, aj keď niektorí si mysleli, že je to prázdna samochvála. Preto si Margita uložila úplné mlčanie, ale Kristus ju vyzval, aby neváhala vrátiť sa k starému plaču a nemala strach z poznámok.
"Neváhaj vrátiť sa na kríž, lebo len tam ti obnovím prvotné dary a dám ti ešte väčšie. Nezastavuj vzývať moje umučenie ..., chcem preto, aby každé dielo, ktoré som uskutočnil, ti hovorilo, že som bol k nemu dohnaný svojou láskou k dušiam."
Margitine poslanie "oznamuje" navonok, čo zakúša vnútri pre Muža bolesti, že na základe svojho "vstupovania do rany v boku" a svojej meditácie dostala "účasť na onej bolesti, akú zakúsila Matka u kríža." K tomu dochádzalo v ony slávne Veľké piatky, popisované v krásnej kapitole Legendy, kedy v extáze nad umučením zotrvávala celý deň.
Ráno, skôr ako vyšlo slnko, Margita sa odobrala na Pánovo pozvanie do kostola bratov, aby "bola v myšlienkach ukrižovaná vpredu na kríži. A tak sa stalo. Od tercie po konventnú omšu až do západu zostala ponorená do rozjímania uprostred dojatého zástupu, trpela viditeľne jednotlivé muky až k umučeniu, až na smrť. Pri none, kedy Pán vydýchol svoju dušu, klesla jej hlava na hruď, takže sme mysleli že je mŕtva, pretože stratila všetku citlivosť aj pohyb. Táto nový pohľad tak dojímal občanov z Kortony. že prerušovali svoje zamestnanie a remeslá, muži aj ženy opúšťali domovy a deti svoje hry a prichádzali do kláštora, ktorý bol naplnený nárekmi. Videli ju totiž zasiahnutú bolesťami, ako by bola pri kríži, ako by bola položená na kríž."
Margita bola vždy celá tu, na nekrvavom vrchole Vykúpenia so svojím telom, naplneným Kristovými bolesťami. Bola hlboko zakorenená v dejinách svojej doby: zdieľala s občanmi strasti vojen, rovnaké utrpenie, vyplývajúce zo zrážok medzi súperiacimi stranami, bola nablízku osobných utrpení ľudu, ktorý si k nej prichádzal pre uzdravenie z fyzického, morálneho i duchovného trápenia.
Jej stálou starosťou bol jej syn, ktorý vstúpil k menším bratom. Legenda prináša list, ktorý mu adresovala a z ktorého je zrejmá hlboká materská tvár, ktorá chce viesť syna, rehoľníka, v nasledovaní Krista.
Margita, "dcéra pokoja a nositeľka pokoja," sa vytrvalo snažila spolu s bratom Giuntom o obnovu mieru v meste medzi frakciami a biskupom Guglielminom Ubertinim a neváhala mu pripomínať jeho zodpovednosť. Ustanovená ako "hlas volajúci na púšti", zohrala svoju prorockú úlohu a chápala ťažké obdobie, ktoré Kortona prežívala ako dôsledok zlyhania svetského i rehoľného kléru. Vyzývala Kortonťanov k mieru medzi sebou, ako k podmienke získať mier s ostatnými, a zatiaľ čo sa modlila za svojich milovaných spoluobčanov, Pán jej odpovedal, aby bol "uzavretý mier medzi nimi a biskupom a čo najrýchlejšie sa s ním dohodli." K tomu došlo v roku 1277 na záver dlhého obdobia, kedy usiloval biskup a gróf z Arezzo a jeho predchodcovia o ovládnutie Kortony.
Margita milovala svoje mesto, v ktorom "mi Boh chcel udelil toľko darov." Prišla do Kortony ako na pole práce hlboko duchovnej a Kortonskí v nej našli svoje požehnanie. A u nej, "poslanej ako liek na uzdravenie chorých duší", nachádzali oslobodenie od svojich neduhov, aby boli v duchu osvietení - aj sami menší bratia - a "ľud cítil, že sa obnovila láska k Bohu." Táto plnosť darov bola zrejmá a urobila Margitu súčasťou Kortony: vzťahy boli bohaté, výmena hlboká, mohli by sme povedať, že to bolo znamenie vzťahu Margity a Pána Ježiša. V sile tejto vzájomnosti, ktorú strážila láska, Margita a Kortona sú dve neoddeliteľné mená: Aj dnes vidíme Kortonu ako mesto, ktoré smeruje k nej, ktoré ona súčasne chráni "svojimi svätými modlitbami."
Po tridsiatich rokoch pobytu v blízkosti domu Moscari pociťovala Margita potrebu postúpiť vyššie, do viac strohej cely pri kostolíku svätého Bazila, devastovaného Arezzanmi v roku 1258, ktorý sa bude sama snažiť reštaurovať, a v roku 1290 o to požiada biskupa z Arezzo Hildebranda, ktorý bol od roku 1289 nástupcom biskupa Umbertiniho.
Tri cely, ktoré Margita postupne obývala, symbolizujú, že stúpa stále vyššie. Posledných deväť rokov sú roky "stroskotania" v Absolútnu Boha.
V roku 1290 sa brat Giunta, ktorý po smrti brata Giovanniho da Castiglion Fiorentino zostal ako duchovný vodca sám, presťahoval do Sieny a Margita sa musela zriecť jeho duchovného sprievodu. Iní bratia mali ťažkosti s návštevami u nej a donáškou svätého prijímania. K tomu sa ponúkol jeden kňaz, Badia Venturi, ktorý viedol rozháraný život, ale stykom s jej svätosťou sa stal horlivým kňazom. Badia bol roku 1290 menovaný správcom kostola svätého Bazila a vďačíme mu za svedectvo, ktoré odovzdal bratovi Giuntovi, ktorý prišiel do Kortony znova pred Margitinou smrťou. Nachádzame u nej tiež malú komunitu duchovných synov a dcér, ktorí nasledovali jej príklad, pomáhali jej v potrebách a rešpektovali jej samotu. Aj keď udržiavala styky so svojimi ľuďmi, v posledných rokoch prehĺbila samotu a život modlitby a spojenie s Pánom.
V tej dobe sa nielen zhoršilo jej utrpenie, ale aj nástrahy diabla, ktorý sa jej zjavoval v rôznych podobách, vyčítal jej minulé hriechy a dával jej pochybnosti o jej rozhovoroch s Pánom, ako by išlo o obyčajné ilúzie. Od začiatku jej cesty ju sprevádzali ešte útoky iného pokušenia. To vyvolávalo u nej sladkosť a trápenie súčasne. Margita sa naučila v Pánovej škole, ako môžu dve reality existovať pospolu. "Čím viac rastú tvoje dary, tým viac sa rozmnožuje tvoje trápenie."
Pán sám ju učil, že "jej život má za cieľ učiť objavovať stopy jeho života," a vyzýval ju: "Plač, pretože aj ja som plakal; pracuj, pretože aj ja som pracoval do únavy; buď pokorná, pretože aj ja som sa pokoroval, miluj ma, pretože ja som ťa miloval."
Jeden moment najväčšej intimity predchádza jeho úplné dovŕšenie: "Dcéra, v tebe hľadám svoj odpočinok, ja žijem v tebe a ty ži vo mne."
"Pane, ty dobre vieš, že tam, kde si ty, je pravá a dokonalá radosť."
Margita žila v posledných rokoch intenzívnou túžbou spojiť sa s Pánom; jej vnútorný pohľad sa odvrátil od nej samotnej, aby sa stratil v nekonečnej túžbe po Bohu: jej syn, bratia terciári, ľud, ktorý za ňou prichádzal zo všetkých strán, starosti o kostol, príhody jej mesta ... všetko bolo tajomne a reálne prítomné v onom povzdychu, ktorý sa jej tiež stal: "Dcéra, tvoja jedlo a pitie, spánok a bdenie, mlčanie a rozprávanie, celý tvoj život sú teraz modlitbou, pretože máš ustavičné želanie slúžiť mi v bázni, aby si ma neurazila."
Roku 1855 zachvátila totiž Toskánsko epidémia cholery. Obyvateľstvo Cortony sa obracalo k Margite s prosbami s tým, že keď mesto vyslobodí od tejto choroby, rozšíria jej kostol. Mesto bolo skutočne uchránené a mešťania sa podujali splniť sľub. Súčasný kostol bol vysvätený 15. septembra 1878.
Margitin kult mal v tomto kraji v 14. storočí obrovský úspech, čo je tiež spojené s faktom, že Cortona sa v tom čase stala nezávislým mestom. Vláda mesta Arezzo skončila, keď arezzký biskup a pán, gibelín Guido Tarlati, urobil v roku 1320 politickú chybu, tj. podporil cisára Ľudovíta Bavorského. Pápež Ján XXII. ho chcel potrestať, a preto založil novú diecézu v Cortone. Od roku 1323 sa teda Cortona stáva biskupstvom nezávislým na Arezze, a tiež v politickej a administratívnej rovine sa stáva autonómnym mestom. Je to na Taliansko nezvyčajne neskorý vývoj, avšak je to dôležitá vec, lebo toto novo nezávislé mesto, ktoré sa stáva sídlom malej diecézy, v tom okamihu potrebovalo miestneho svätého patróna, a tým sa stala práve Margita.
Už teda v mestských štatútoch z roku 1325 nájdeme veľmi dôležité pokyny týkajúce sa kultu tejto ženy aj sviatok, ktorý malo mesto každý rok sláviť procesiou a všetkými náležitosťami k jej cti. Ide teda o veľmi silný kult, ktorý je však spojený s týmito neobvyklými okolnosťami.
Tento kult zostal však až do konca stredoveku len na regionálnej úrovni a rozvinul sa až po roku 1600. V roku 1634 sa uskutočnilo miestne preskúmanie s cieľom blahorečenia, z ktorého sa nám dochovali písomné referáty. V nich sa nachádzajú aj slávne kresby fresiek zo 14. storočia z kostola, kde pokrývali steny podobne ako napr. V kostole S. Francesco v Assisi. Ide o celý cyklus zázrakov a života Margity, ktorý bol už vtedy zničený. Našťastie bol takto premaľovaný a poslaný do Ríma v rámci procesu Margitinho blahorečenia a potom v reále zmizol úplne, pretože steny boli vybielené. Dňa 16. mája 1728 ju pápež Benedikt XIII. svätorečil.
"Ó, Margita, najpochabejšia z pochabých, čo z teba bude?" tak žartovne si doberali Margitu jej priateľky, keď ju videli, ako sa príliš zdobila. Teraz aj my môžeme dať odpoveď na túto otázku, keď sme videli, ako úplne sa môže zmeniť život, keď prijmeme vpád Božej lásky.
K Margitinej ľudskej a kresťanskej ceste, akokoľvek si zachováva charakter "mimoriadnej", sa môže pridružiť krok každého z nás: ona nás berie za ruku a svojím životom je teraz v Bohu, a teda nám veľmi blízka, dáva nám istotu, akú zakúsila s Láskou, "väčšou ako je naše srdce," ktorá sa neuspokojuje s "látaním" nášho odevu, ale prijíma po páde úplne nový šat, do akého nás odieva milosrdenstvo. V nej môžeme tak trochu skúmať aj svoju tvár, pretože žiarivý plod nového stvorenia, človečenstva plne rozkvitnuté, chce Duch Svätý vniesť aj do nás. Svojou presvedčujúcou skúsenosťou o Božom milosrdenstve nám Margita ukazuje, ako pokorné a radostné je pokánie, jediná cesta, ako pre hriešnika, tak pre spravodlivého, aby sme poznali cieľ, pre ktorý sme hlboko milovaní.
Jej vzťah k Pánu Ježišovi nadobúdal intenzity a vrúcnosti: Margita v ňom nachádzala zdroj svojho darovania sa, až už vôbec nepočítala sama so sebou. O tomto vzťahu rozpráva legenda v celej sérii neprerušovaných láskyplných dialógov. Či sa už jednalo len o vnútorné osvietenie, alebo tiež o vonkajšie počuteľné slová, alebo ide len o literárnu formu, akú nám chce fráter Giunta predstaviť Margitine srdce a jeho zážitky, nič to nemení na skutočnosti, z ktorej poznávame, že Margita svoj vnútorný život dcéry svätého Františka a svätej Kláry prežívala v stupňujúcom sa pripodobnení Kristovi chudobnému a ukrižovanému a zvrchovane milovanému.
Už prvý z týchto rozhovorov nám ponúka spoznať ladenie týchto duchovných zážitkov: "Raz, keď sa zbožne modlila pred Ukrižovaným, počula jeho hlas, ktorý jej povedal: »Čo chceš, chudobná?« A ona, osvietená Duchom Svätým, odpovedala bezprostredne: »Pane, môj Ježišu, nehľadám a nechcem nič iné ako teba!« "
Jej nová cela sa stala miestečkom chudobných: Margita sa pre nich stala žobráčkou, ktorá žobre v meste po uliciach. "Milovala chudobných priamo vášnivo" a "dávala stranou všetko, ako by to bolo ich". "Nechcem si ponechať pre seba nič potrebného k jedlu ani k oblečeniu. Chcem umrieť hladom, aby som nasýtila chudobných; chcem sa vyzliecť, aby som ich obliekla, chcem im dať nový šat a uspokojím sa s ich handrami a zostanem taká chudobná vo všetkých veciach, aby oni mali dostatok."
Služba, ktorú poskytovala rodičkám, jej bránila zúčastniť sa vytúženej svätej omše a kázania v kostole svätého Františka. Preto sa od tejto služby uvoľnila, pretože sa domnievala, že treba robiť niečo systematickejšieho na pomoc chudobným, chorým, zraneným, ktorí boli obzvlášť početní kvôli ustavičným vojnám medzi Arezzom a Kortonou. Stretla radu duší nadšených rovnakým duchom pokánia a lásky k blížnemu, ktoré potom nasledovali jej život. Medzi nimi bola vznešená pani Diabella, ktorá dala k dispozícii svoj dom a spolupracovala s Margitou tak, že jej dala k dispozícii mnoho "hnuteľných a nehnuteľných prostriedkov, aby zabezpečila veľkodušnú pomoc chudobným".
Tak sa zrodilo prvé jadro nemocnice Panny Márie Milosrdnej, ktorá dodnes existuje: na jej podporu bolo založené bratstvo, ktorého stanovy schválil biskup v Arezze v roku 1286. Ako uvádza Legenda, Dom Milosrdenstva bol dielom Margitinho srdca, jemu sa úplne zasvätila a dala k dispozícii chudobným. Bola pre nich úľavou a svetlom radosti: jej srdce pretekalo nežnosťou, otváralo sa každému zúfalstvu, súcitila s každým utrpením. Cítila naliehavú potrebu sýtiť hladných, liečiť chorých, ale to jej nestačilo, svojmu spovedníkovi hovorila: "Všetkých tých postihnutých a zaťažených utrpením by som chcela od neho oslobodiť a prijať ich na seba a keby mi to bolo dovolené, dala by som dobrovoľne chudobným tiež svoje srdce."
Podarilo sa jej presvedčiť jedného "šľachetného pána", aby podporil iniciatívu, čo sa stalo na stretnutí pri jednej šľachtičnej, istej Diabelly, ktorá dala na tieto účely k dispozícii dokonca svoj dom. Margita vďaka tomu mala slobodu v nakladaní s dobrami domu a "nechcela, aby sa šetrilo niečím z hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, ale aby bola zaistená veľkomyseľnejšia pomoc chudobným". To bol začiatok, prvé jadro, nemocnice Santa Maria della Misericordia, ktorý dodnes v Cortone existuje pod rovnakým menom.
Už rok pred založením špitálu, v roku 1277, prijala do konfraternity zbožné dievčatá, nazývané "chudobné", ktoré sa tam potom starali o chorých. Legenda uvádza, že "k tomu domu priľnulo Margitine srdce". Z vďačnosti pomáhala z dobier domu tiež chorým bratom františkánom, na druhej strane ale nechcela, aby tieto dobrá slúžili jej, "aj keby jej potreby boli akokoľvek závažné". Toto bol ďalší dôvod, okrem extatických javov a niektorých gest verejného pokánia, jej povesti, ktorá sa veľmi skoro rozšírila po kraji.
Mimoriadna pokora, s ktorou sa verejne - za veľkých výkrikov bolesti - odriekala svojej minulosti, udivovala prizerajúcich sa a privádzala ich k slzám. Avšak toto pokánie, ktoré chcelo uzmierovať hriechy vlastné i hriechy druhých (ktorými trpela, ako by boli jej, od chvíle, kedy ich zistila - u svetských ľudí, u kňazov a dokonca biskupov), ju robilo presvedčivou, váženou.
2. februára 1289 k nej prišiel "veľký a učený Florenťan" a obvinil sa zo "zbabelosti". Margita to vysvetľovala ako trest od Pána kvôli jeho pýche.
Chudobní, najradikálnejšie prejavy chudoby sú pre Margitu, takí, ako boli už pre Františka a Kláru, osobou samotného Ježiša, Božieho Slova, o ktorom rozjímala, ako žil v pokore a v chudobe od svojho vtelenia až k umučeniu. Po celý život sa neodlúčila od chudobných ani od chudoby a tým, ktorí si robili starosti s jej nezvyčajnou mierou chudoby, odpovedala: "Prečo mi nechcete dovoliť, aby som išla úzkou a vytúženou cestou pokory?"
Zdá sa, akoby sme počuli slová Kláry, keď odpovedala pápežovi Gregorovi IX., ktorý sa snažil ju presvedčiť, aby prijala nejaký majetok pre svoju rodiacu sa komunitu: "Svätý otče, žiadnou dohodou a už vôbec nie večnou, nechcem byť oslobodená od nasledovania Krista."
Nevyhnutnosť nasledovania privedie Margitu k poslušnosti voči Kristovi, keď bude uvedená na cestu, ktorú jej určí: "Moja úbohá Margita, odteraz už nemáš chodiť po Kortone zbierať almužny, ale bez toho by si zmenila itinerár, choď priamo do kostola k bratom načúvať omšiam a kázaniam, pretože im som zveril teba: im som uložil, aby o teba starali."
Ten istý Ježiš je jej vnútorným učiteľom: "Stal som sa tvojím vodcom na ceste, nežne som ťa vyviedol z najhlbšej priepasti sveta a tvojich úbohostí. Mne vďačíš za začiatok svojho obrátenia." Zjavenie tejto lásky sú pre Margitu zrkadlom, u ktorej narastá vedomie jej hriechov a predovšetkým cíti vnútorne, ako urazila Stvoriteľa, keď zraňovala nielen zákon, ale aj vzťah lásky. Toto vedomie ju privedie "k trvalému oplakávaniu jej hriechov a k poznaniu, že je najhoršia zo všetkých, až nakoniec povie: »Ó, kiež by som sa nebola nikdy narodila, Pane, od okamihu, keď som ťa urazila tak veľmi a nezachovávam tvoje prikázania.« ale Ježiš ju tvrdo karhá za túto vetu", pretože on sa nepozerá na svojho tvora podľa našich schém.
Hovorí jej: "Milosťou som ťa urobil prekrásnou pred sebou a pred nebom. Ty sa vyhlasuješ za zbavenú všetkých cností, a ja naopak hovorím, že si nimi vyzdobená. Ty sa vyhlasuješ za chudobnú, pretože si myslíš, že si bezo mňa, ja som ťa naopak, obohatil sebou ako najväčším pokladom. nazvala si sa kajúcnicou, pretože si bola vzorom pre hriešnikov. Nechcem, aby si ďalej hĺbala o svojich hriechoch: hoď sa radšej do náručia môjho milosrdenstva."
Margita pociťuje silnú potrebu pokánia a odčinenia hriechov a robí tak často gestami veľmi nápadnými, stále viac strohým pokáním, prísnosťou v pôste, v odievaní, v reči, v ustavičnom náreku, vo vyhľadávaní telesného utrpenia. To všetko môže podnecovať našu citlivosť a pociťujeme, že svätica je príliš vzdialená od našej každodennej cesty, že je pre nás nedostupná vo svojej strohosti. Iste, prekračovala to, čo sa požadovalo od terciárky v onej dobe, ale napodobňovať ju neznamená opakovať jej gestá, ale prijať ducha, ktorý ju oživoval. Margita sa stala úplne bezvýhradnou vo svojom obrátení a jej skutky boli skutky tej, ktorá sa úplne zamilovala v Bohu a v postupnom prijímaní lásky, s akou On nám daroval sám seba.
Pokánie je pre ňu nevyhnutnosťou lásky, je autentické, pretože vyjadruje celú dispozíciu jej srdca: nie je to vypočítavosť, ako získať spásu alebo "zaplatiť Bohu jeho cenu". Nie je v silách človeka, aby zmazal hriech, ale pretože sa vo svojich koreňoch stotožňuje so vzburou človeka proti Bohu, zmierenie a pokánie ho disponujú, aby odriekaním "získal svoj život" a prijal Boží dar.
Pokánie, nikdy si nič pre seba nedovoliť, ju postupne priviedlo k tomu, že sa stala priestorom úplne vyhradeným pre lásku ku Kristovi. Ježiš jej hovorí: "Ale prečo ma, Margita, stále žiadaš, aby si zakúsila moje sladkosti aj moje odmietnutie, aby si ochutnala moju horkosť, ktoré ťa k tomu disponujú?"
"A pretože horkosť zmizne iba skrze sladkosť, a chlad sa zmenší len teplom, preto skrúšená už toľkým utrpením, zotrvávala v rozjímaní o Kríži, aby znovu v mysli prechádzala Vykupiteľovým utrpením: pretože v bolestnom umučení Krista každá horkosť ducha naberala sladkosť."
U Margity sa opakuje skúsenosť, ktorú zaznamenal František: "To, čo bolo horké, sa zmenilo v sladkosť duše a tela", a dialo sa aj u Kláry: "Od tej doby, čo som spoznala milosť svojho Pána Ježiša Krista, žiadny trest mi nie je nepríjemným, žiadne pokánie horkým."
Vyjadrené slovami Legendy, "Kristus je pre Margitu nevyhnutný, aby mohla dosiahnuť sladkosti jeho milosti." V tejto súvislosti môžeme čítať o odpore, ktorý mala k svojej kráse a ktorý ju nakoniec priviedol k tomu, že by bola zohavila definitívne svoju vlastnú tvár, keby jej to fráter Giunta dovolil. Bolo jej zakázané odobrať sa do Montepulciano, kde chcela žobrať od dverí k dverám s tvárou oviazanou ako slepec, vedená za ruku jednou ženou, ktorá sa jej vysmieva; dostala naopak povolenie vrátiť sa do Laviana, rodného kraja, kde raz počas farskej svätej omše v nedeľu verejne požiadala o odpustenie.
Túžba Margity, aby počula od Ježiša, ako ju nazýva "chudáčik", vychádzala z toho, "aby ju Boh Otec prijal ako pravú dcéru a aby s ním bola neoddeliteľne spojená". Na toto želanie Ježiš odpovedal pozvaním, aby vykonala generálnu spoveď a aby sa vnútorne očistila; keď ju vykonala, "prijala so zbožnosťou sviatosť tela a krvi Pána a po požití tohto Chleba, ktorý dáva život svetu, počula Pána, ako ju sladko nazýva:» Dcéra!« Tento hlas bol tak sladký, že sa Margite zdalo, ako by umierala od radosti." Je to počiatok dôvernosti, ktorá bezmedzne porastie: bude nazývaná nielen dcérou, ale "sestrou, priateľkou, snúbenicou", aby tak bolo vyjadrené, ako veľmi sa Pán Ježiš daruje jej a ona Jemu.
Margitinu lásku musí Ježiš stále očisťovať od vyhľadávania uspokojenia: "Keby si mala dokonalú lásku, netúžila by si po tom, aby si získavala mojej útechy."
Viackrát jej dal najavo, že jeho prítomnosť sa neviaže na bytie zažiť sladkosti a radosti pri modlitbe: "Keď ma hľadáš v slzách a vyprahnutosti, som v tebe." Tiež pri svojej duchovnej ceste sa príliš sústreďovala na seba, "ale ty, Margita, sa nezaoberaj sebou."Často totiž sa ocitala v myšlienkach: "Čo mi teraz Pán dá?"
Za tieto myšlienky ju Pán karhal a hovoril: "Prečo sa snažíš zmerať moju nekonečnú Múdrosť? Nesmieš skúmať v žiadnom prípade, čo ja robím."
Ak sa sústredíme na toľko prejavov familiárnosti, javí sa nám to ako zvláštne "privilégium". A skutočne tomu tak bolo: vzťah medzi Ježišom a Margitou bol "mimoriadny". Ale privilégiá, ktoré Boh udeľuje, nie sú nikdy určené len samotnej osobe, ale jedná sa o poslanie, ku ktorého naplneniu je povolaná v určitom období dejín v styku s konkrétnymi osobami a skutočnosťami. Také sú úryvky Legendy, ktoré nám ilustrujú poslanie Margity, povolanej byť ako "nové svetlo života vo svete, ktorému som ťa dal, aby ťa nasledoval v pokání, a tak došiel spásy."
Ona je "cestou pre zúfalcov, hlas milosrdenstva, zrkadlo pre hriešnikov, odetá do veľkej žiary, aby prišla ako príklad veľkej zhovievavosti, a teda nádeje pre všetkých, aby sa mohli vrátiť do lona Božieho milosrdenstva." Preto Pán, keď jej dal účasť na hodinách svojho umučenia aj videnie svojej slávy, ustavične jej pripomína, aby nezabúdala, že "tieto milosti ti neboli udelené len pre teba, ale aj pre moje druhé deti, ktoré toho nie sú hodné ako ty. Je to zásluha Krvi, ktorá vyviera v takej hojnosti z môjho tela na Kríži na vykúpenie nevďačných ľudí."
V tejto dôvernosti Ježiš zjavuje Margite hĺbku svojho Srdca, svojich citov na dvoch najkrajších stránkach Legendy: "Nech sú blahoslavená ony muky, ktoré som znášal pre tvoju dušu, a nech je blahoslavené tiež ono vtelenie. Požehnané nech sú námahy, ktoré som znášal pre ľudský rod! V porovnaní so zlými mám veľmi málo dobrých detí, ale aj keby som mal na svete len jedno dieťa, blahoslavil by som všetko, čo som pre nich vytrpel."
"Ak ma chceš poznať, tvoja láska vždy musí začínať odo mňa, tvojho Stvoriteľa. Potom miluj úprimne tiež všetky tvory a žiadneho nevylučuj: vieš, že som ich stvoril a svojím utrpením vykúpil. Preto musíš mať, Margita, svojím súcitom podiel na bolestiach všetkých a tiež sa s nimi všetkými radovať z toho, z čoho sa oni tešia."
Aby mohla prijať túto cestu výkupnej lásky, musela sama nastúpiť cestu utrpenia, ktorú vytýčil Ježiš: ale čo bolo pre ňu naozaj najväčšie utrpenie? Čo zraňovalo a poznamenávalo jej srdce, jej vášnivú lásku a hlboký vzťah k Pánovi? Legenda to nazýva "bázeň" Margity, strach, že stratí svojho Milovaného, že ho urazí, že sa z neho nebude po celú večnosť radovať. Stále potrebuje, aby ju upokojoval, aby nachádzala istotu a pokoj v Pánovi, ale tento strach sa nedal nikdy utíšiť. Ako svätému Pavlovi neodňal Ježiš "osteň tela", ale postupne jej zjavoval jeho zmysel a jeho spásonosný význam: "Ja budem a nebudem s tebou; budeš odetá do milosti, ale budeš mať dojem, že si nahá, pretože nedovolím, aby si ma v sebe spoznávala. Chcem totiž, aby si bola stále v obavách, a tak rástla v mojej milosti."
Margitina bázeň bola Božím dlátom v jej srdci, ktoré ho stále utváralo a rozširovalo, až z neho urobilo krištáľ v úplnom očistení, takže sám Kristus jej bude hovoriť "moja mučeníčka."
"Tvojim mučeníctvom je strach, aby si ma nestratila a neurazila mňa, svojho Stvoriteľa."
Intenzívna túžba, ktorá stravovala jej srdce a ktorou sa Pán snažil stále živiť, sa prejavovala v účasti na Kristovom umučení, ktoré vnútorne i zvonka znášala vo vysoko dramatických chvíľach. Rozhovor s Kristom sa zrodil práve pri päte Kríža počas svätého prijímania, pamiatky onoho Tela a Krvi za nás preliatej.
Aby dospela k účasti na Kristovom umučení v duchu františkánskej cesty, ktorú spoznávala z kázne menších bratov, vychádzala z vytrvalého rozjímania o tajomstvách Kristovho života v tele: od vtelenia, života v Nazarete, jeho každodenných námah, jeho kázní až k smrti a zmŕtvychvstaniu.
"Raz sa brat Giunta pýtal Margity, aký je spôsob jej modlitby. Odpovedala: Vraciam sa k Ježišovi a vidím ho znovu narodeného, jeho nohy, ktoré kráčajú bosé po namáhavých cestách ..., rozjímam o stretnutie so Samaritánkou ..., o zmilovaní nad malomocnými, slepými a ochrnutým pri rybníku, krok za krokom premýšľam v každej epizóde o nekonečnej chvále Stvoriteľa."
Jej myseľ bola "ako pribitá na Ježišovom kríži" a rozjímanie o Pánovom umučení vypĺňalo dlhé hodiny strávené v rozjímaní vo františkánskom kostole. To jej spôsobovalo bolesť "takú ostrú a silnú, že plakala a vzdychala," ustavične a zjavne: slzy, "hlboká voda srdca", sú konštantou jej cesty, ktorá privádzala občanov v Kortone k dojatiu, aj keď niektorí si mysleli, že je to prázdna samochvála. Preto si Margita uložila úplné mlčanie, ale Kristus ju vyzval, aby neváhala vrátiť sa k starému plaču a nemala strach z poznámok.
"Neváhaj vrátiť sa na kríž, lebo len tam ti obnovím prvotné dary a dám ti ešte väčšie. Nezastavuj vzývať moje umučenie ..., chcem preto, aby každé dielo, ktoré som uskutočnil, ti hovorilo, že som bol k nemu dohnaný svojou láskou k dušiam."
Margitine poslanie "oznamuje" navonok, čo zakúša vnútri pre Muža bolesti, že na základe svojho "vstupovania do rany v boku" a svojej meditácie dostala "účasť na onej bolesti, akú zakúsila Matka u kríža." K tomu dochádzalo v ony slávne Veľké piatky, popisované v krásnej kapitole Legendy, kedy v extáze nad umučením zotrvávala celý deň.
Ráno, skôr ako vyšlo slnko, Margita sa odobrala na Pánovo pozvanie do kostola bratov, aby "bola v myšlienkach ukrižovaná vpredu na kríži. A tak sa stalo. Od tercie po konventnú omšu až do západu zostala ponorená do rozjímania uprostred dojatého zástupu, trpela viditeľne jednotlivé muky až k umučeniu, až na smrť. Pri none, kedy Pán vydýchol svoju dušu, klesla jej hlava na hruď, takže sme mysleli že je mŕtva, pretože stratila všetku citlivosť aj pohyb. Táto nový pohľad tak dojímal občanov z Kortony. že prerušovali svoje zamestnanie a remeslá, muži aj ženy opúšťali domovy a deti svoje hry a prichádzali do kláštora, ktorý bol naplnený nárekmi. Videli ju totiž zasiahnutú bolesťami, ako by bola pri kríži, ako by bola položená na kríž."
Margita bola vždy celá tu, na nekrvavom vrchole Vykúpenia so svojím telom, naplneným Kristovými bolesťami. Bola hlboko zakorenená v dejinách svojej doby: zdieľala s občanmi strasti vojen, rovnaké utrpenie, vyplývajúce zo zrážok medzi súperiacimi stranami, bola nablízku osobných utrpení ľudu, ktorý si k nej prichádzal pre uzdravenie z fyzického, morálneho i duchovného trápenia.
Jej stálou starosťou bol jej syn, ktorý vstúpil k menším bratom. Legenda prináša list, ktorý mu adresovala a z ktorého je zrejmá hlboká materská tvár, ktorá chce viesť syna, rehoľníka, v nasledovaní Krista.
Margita, "dcéra pokoja a nositeľka pokoja," sa vytrvalo snažila spolu s bratom Giuntom o obnovu mieru v meste medzi frakciami a biskupom Guglielminom Ubertinim a neváhala mu pripomínať jeho zodpovednosť. Ustanovená ako "hlas volajúci na púšti", zohrala svoju prorockú úlohu a chápala ťažké obdobie, ktoré Kortona prežívala ako dôsledok zlyhania svetského i rehoľného kléru. Vyzývala Kortonťanov k mieru medzi sebou, ako k podmienke získať mier s ostatnými, a zatiaľ čo sa modlila za svojich milovaných spoluobčanov, Pán jej odpovedal, aby bol "uzavretý mier medzi nimi a biskupom a čo najrýchlejšie sa s ním dohodli." K tomu došlo v roku 1277 na záver dlhého obdobia, kedy usiloval biskup a gróf z Arezzo a jeho predchodcovia o ovládnutie Kortony.
Margita milovala svoje mesto, v ktorom "mi Boh chcel udelil toľko darov." Prišla do Kortony ako na pole práce hlboko duchovnej a Kortonskí v nej našli svoje požehnanie. A u nej, "poslanej ako liek na uzdravenie chorých duší", nachádzali oslobodenie od svojich neduhov, aby boli v duchu osvietení - aj sami menší bratia - a "ľud cítil, že sa obnovila láska k Bohu." Táto plnosť darov bola zrejmá a urobila Margitu súčasťou Kortony: vzťahy boli bohaté, výmena hlboká, mohli by sme povedať, že to bolo znamenie vzťahu Margity a Pána Ježiša. V sile tejto vzájomnosti, ktorú strážila láska, Margita a Kortona sú dve neoddeliteľné mená: Aj dnes vidíme Kortonu ako mesto, ktoré smeruje k nej, ktoré ona súčasne chráni "svojimi svätými modlitbami."
Po tridsiatich rokoch pobytu v blízkosti domu Moscari pociťovala Margita potrebu postúpiť vyššie, do viac strohej cely pri kostolíku svätého Bazila, devastovaného Arezzanmi v roku 1258, ktorý sa bude sama snažiť reštaurovať, a v roku 1290 o to požiada biskupa z Arezzo Hildebranda, ktorý bol od roku 1289 nástupcom biskupa Umbertiniho.
Tri cely, ktoré Margita postupne obývala, symbolizujú, že stúpa stále vyššie. Posledných deväť rokov sú roky "stroskotania" v Absolútnu Boha.
V roku 1290 sa brat Giunta, ktorý po smrti brata Giovanniho da Castiglion Fiorentino zostal ako duchovný vodca sám, presťahoval do Sieny a Margita sa musela zriecť jeho duchovného sprievodu. Iní bratia mali ťažkosti s návštevami u nej a donáškou svätého prijímania. K tomu sa ponúkol jeden kňaz, Badia Venturi, ktorý viedol rozháraný život, ale stykom s jej svätosťou sa stal horlivým kňazom. Badia bol roku 1290 menovaný správcom kostola svätého Bazila a vďačíme mu za svedectvo, ktoré odovzdal bratovi Giuntovi, ktorý prišiel do Kortony znova pred Margitinou smrťou. Nachádzame u nej tiež malú komunitu duchovných synov a dcér, ktorí nasledovali jej príklad, pomáhali jej v potrebách a rešpektovali jej samotu. Aj keď udržiavala styky so svojimi ľuďmi, v posledných rokoch prehĺbila samotu a život modlitby a spojenie s Pánom.
V tej dobe sa nielen zhoršilo jej utrpenie, ale aj nástrahy diabla, ktorý sa jej zjavoval v rôznych podobách, vyčítal jej minulé hriechy a dával jej pochybnosti o jej rozhovoroch s Pánom, ako by išlo o obyčajné ilúzie. Od začiatku jej cesty ju sprevádzali ešte útoky iného pokušenia. To vyvolávalo u nej sladkosť a trápenie súčasne. Margita sa naučila v Pánovej škole, ako môžu dve reality existovať pospolu. "Čím viac rastú tvoje dary, tým viac sa rozmnožuje tvoje trápenie."
Pán sám ju učil, že "jej život má za cieľ učiť objavovať stopy jeho života," a vyzýval ju: "Plač, pretože aj ja som plakal; pracuj, pretože aj ja som pracoval do únavy; buď pokorná, pretože aj ja som sa pokoroval, miluj ma, pretože ja som ťa miloval."
Jeden moment najväčšej intimity predchádza jeho úplné dovŕšenie: "Dcéra, v tebe hľadám svoj odpočinok, ja žijem v tebe a ty ži vo mne."
"Pane, ty dobre vieš, že tam, kde si ty, je pravá a dokonalá radosť."
Margita žila v posledných rokoch intenzívnou túžbou spojiť sa s Pánom; jej vnútorný pohľad sa odvrátil od nej samotnej, aby sa stratil v nekonečnej túžbe po Bohu: jej syn, bratia terciári, ľud, ktorý za ňou prichádzal zo všetkých strán, starosti o kostol, príhody jej mesta ... všetko bolo tajomne a reálne prítomné v onom povzdychu, ktorý sa jej tiež stal: "Dcéra, tvoja jedlo a pitie, spánok a bdenie, mlčanie a rozprávanie, celý tvoj život sú teraz modlitbou, pretože máš ustavičné želanie slúžiť mi v bázni, aby si ma neurazila."
Margita viackrát prosila Pána o to, kedy už ju vezme k sebe, ale Pán jej to odmietal poskytnúť, pretože chcel, aby sa musela vyrovnávať s určitou "neistotou" posledných skúšok. Až krátko pred smrťou sa dozvedela rok, mesiac, deň a hodinu a naplnilo ju to veľkou radosťou.
Zomrela 22. februára 1297 a prítomní, medzi ktorými bol tiež Giunta (opäť sa vrátil do konventu v Cortone), si mohli všimnúť tajomnú sladkosť a jemnú vôňu, ktoré pochopili ako nebeské znamenie mnohých prijatých darov milosti a svätosti. Od tej doby sa jej hrob v stene kostola San Basilio stal miestom, kde jej mnoho ľudí všetkého druhu a postavenia preukazovalo lásku a úctu. Dnes stojí na tomto mieste novší kostol, vďaka ktorému boli niektoré pamiatky jej života (cela, kostol S. Basilio, staré fresky i.) stratené.
Zomrela 22. februára 1297 a prítomní, medzi ktorými bol tiež Giunta (opäť sa vrátil do konventu v Cortone), si mohli všimnúť tajomnú sladkosť a jemnú vôňu, ktoré pochopili ako nebeské znamenie mnohých prijatých darov milosti a svätosti. Od tej doby sa jej hrob v stene kostola San Basilio stal miestom, kde jej mnoho ľudí všetkého druhu a postavenia preukazovalo lásku a úctu. Dnes stojí na tomto mieste novší kostol, vďaka ktorému boli niektoré pamiatky jej života (cela, kostol S. Basilio, staré fresky i.) stratené.
Roku 1855 zachvátila totiž Toskánsko epidémia cholery. Obyvateľstvo Cortony sa obracalo k Margite s prosbami s tým, že keď mesto vyslobodí od tejto choroby, rozšíria jej kostol. Mesto bolo skutočne uchránené a mešťania sa podujali splniť sľub. Súčasný kostol bol vysvätený 15. septembra 1878.
Margitin kult mal v tomto kraji v 14. storočí obrovský úspech, čo je tiež spojené s faktom, že Cortona sa v tom čase stala nezávislým mestom. Vláda mesta Arezzo skončila, keď arezzký biskup a pán, gibelín Guido Tarlati, urobil v roku 1320 politickú chybu, tj. podporil cisára Ľudovíta Bavorského. Pápež Ján XXII. ho chcel potrestať, a preto založil novú diecézu v Cortone. Od roku 1323 sa teda Cortona stáva biskupstvom nezávislým na Arezze, a tiež v politickej a administratívnej rovine sa stáva autonómnym mestom. Je to na Taliansko nezvyčajne neskorý vývoj, avšak je to dôležitá vec, lebo toto novo nezávislé mesto, ktoré sa stáva sídlom malej diecézy, v tom okamihu potrebovalo miestneho svätého patróna, a tým sa stala práve Margita.
Už teda v mestských štatútoch z roku 1325 nájdeme veľmi dôležité pokyny týkajúce sa kultu tejto ženy aj sviatok, ktorý malo mesto každý rok sláviť procesiou a všetkými náležitosťami k jej cti. Ide teda o veľmi silný kult, ktorý je však spojený s týmito neobvyklými okolnosťami.
Tento kult zostal však až do konca stredoveku len na regionálnej úrovni a rozvinul sa až po roku 1600. V roku 1634 sa uskutočnilo miestne preskúmanie s cieľom blahorečenia, z ktorého sa nám dochovali písomné referáty. V nich sa nachádzajú aj slávne kresby fresiek zo 14. storočia z kostola, kde pokrývali steny podobne ako napr. V kostole S. Francesco v Assisi. Ide o celý cyklus zázrakov a života Margity, ktorý bol už vtedy zničený. Našťastie bol takto premaľovaný a poslaný do Ríma v rámci procesu Margitinho blahorečenia a potom v reále zmizol úplne, pretože steny boli vybielené. Dňa 16. mája 1728 ju pápež Benedikt XIII. svätorečil.
K Margitinej ľudskej a kresťanskej ceste, akokoľvek si zachováva charakter "mimoriadnej", sa môže pridružiť krok každého z nás: ona nás berie za ruku a svojím životom je teraz v Bohu, a teda nám veľmi blízka, dáva nám istotu, akú zakúsila s Láskou, "väčšou ako je naše srdce," ktorá sa neuspokojuje s "látaním" nášho odevu, ale prijíma po páde úplne nový šat, do akého nás odieva milosrdenstvo. V nej môžeme tak trochu skúmať aj svoju tvár, pretože žiarivý plod nového stvorenia, človečenstva plne rozkvitnuté, chce Duch Svätý vniesť aj do nás. Svojou presvedčujúcou skúsenosťou o Božom milosrdenstve nám Margita ukazuje, ako pokorné a radostné je pokánie, jediná cesta, ako pre hriešnika, tak pre spravodlivého, aby sme poznali cieľ, pre ktorý sme hlboko milovaní.
Životy svätých
Žiadne komentáre: