4. Alžbeta Canori Mora - Zmierna obeť sa pripravuje

Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať!

Obdobie rokov 1814 – 1818

Dnes sa slovo „obeť“ – latinsky victima, ktoré znamená asi toľko ako „zmierna obeť“ – obeť na uzmierenie Boha, veľmi často používa. Preto sa používa možno až priveľmi veľa, a aj trochu ľahkomyseľne. Význam tohto pojmu je taký vznešený a povinnosti, ktoré z tejto vlastnosti duše vyplývajú také veľké, ba priam až heroické, že by mohli zastrašiť aj silné duše. Nestačí teda len povedať: „Chcem byť obetnou dušou,“ alebo „som zmiernou obeťou Pána Ježiša,“ ale musíme nutne najskôr poznať obrovskú dôležitosť obetovanej duše a potom musí tiež duša, ktorá sa takto obetovala, vziať na seba všetky dôsledky tejto obete.

   

Môžeme povedať, že cena takejto duše, ktorá sa ponúkla Bohu za zmiernu obeť, je blízko mučeníctva. Zmierna obeť môže povedať so svätým Pavlom: „Každý deň zomieram.“ (1Kor 15, 31)

   Kto sa chce stať zmiernou obeťou, musí celkom odumrieť sebe a svetu, heslom mu je výrok Pána Ježiša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9, 23)

   

Je jasné, že tento stav vyžaduje úplné a dokonalé zapieranie seba, úplné podrobenie vlastnej vôle Božej vôli a pre Boha ľudskú vôľu, úplné vnútorné a vonkajšie odumretie seba, potláčanie aj dovolených náklonností našej skazenej prirodzenosti, skrátka: zmierna obeť musí byť hlboko pokorná, dokonale poslušná a celkom umŕtvená. Tento stav musí dopĺňať pokiaľ možno veľmi častá modlitba, alebo neustála. Aby Boh prijal takúto zmiernu obeť, musí sa mu duša obetovať k tomuto účelu a to práve vyžaduje modlitby.

   

O Alžbetinej modlitbe si pohovoríme obšírnejšie na inom mieste, až budeme rozprávať o nazeraní. Teraz uvedieme niečo o jej poslušnosti, potom o pokore a napokon o jej sebaumŕtvovaní.

 

O jej poslušnosti k rodičom, súrodencom, a aj k manželovi sme už hovorili. Oboznámili sme sa tiež, ako bola poslušná voči starým mamám svojich svokrovcov, ktoré v nej videli iba slúžku. Napokon vieme, ako poslúchala aj služobníctvo v dome. Alžbeta totiž vedela, že práve poslušnosťou veľmi uctievala Boha a tiež to, že táto cnosť je o to ťažšia, pretože je Bohu milšia.

   

Môžeme sa teda čudovať, že svojho spovedníka poslúchala na slovo? Iba krátko spomenieme, ako starostlivo zachovávala prikázania svojho mladého spovedníka vzhľadom k modlitbe po celých jedenásť mesiacov. Najväčšiu obeť, ktorú jej spovedník nariadil, vykonala ako Boží rozkaz, spokojne a radostne. Iba jednu vec konala ťažko a mala k nej stále odpor, pretože odporovala inej cnosti, totiž pokore. 

   

Keď sa stal jej spovedníkom páter Ferdinand a spoznal, ako ju Boh veľmi omilostil, uvažoval, či by mnohým dušiam neprospelo, keby poznali, aké veľké poklady milosti uložil Boh v Alžbetinej duši. Aby sa nič z toho nestratilo, prísne prikázal Alžbete, aby zapisovala všetko, čo Boh vykonal v jej duši a čo v nej ešte neustále koná. Potom, pod zámienkou, že chce jasnejšie poznať, čo z toho všetkého je v jej duši od Boha, a čo z vlastnej obrazotvornosti, prikázal jej, aby mu dala, čo napísala. Všetko si veľmi pozorne prečítal a len čo zistil, že Alžbeta čosi vynechala, čo by jej azda mohlo byť k cti, pokarhal ju.

   

Jeho poznámky a rozkazy môžeme čítať na mnohých stranách. Napríklad 24. apríla 1814 napísal na okraj: „Niekoľkokrát som vám prikázal, aby ste všetko zaznamenávala a nič nevynechávala a vy ma nechcete poslúchnuť. Ak mi znovu podáte list, na ktorom niečo chýba, čo by malo byť podrobnejšie podané, alebo kde bude niečo dôležité vynechané, nebudete smieť pristúpiť k svätému prijímaniu desať dní. Fráter Ferdinand.“

   

Taká svedomitá duša tŕpla len pri pomyslení, že by mohla uraziť Boha nejakým dobrovoľným všedným hriechom. Keď čítala list, ktorý dostala, veľmi sa preľakla. S vážnosťou sa snažila, aby dary a milosti, ktoré jej Boh udelil, zakryla a zmieniť sa nimi ústne bolo pre ňu oveľa ťažšie, než ich napísať. „Bola som teda neposlušná, keď môj duchovný otec takto píše?“ pýtala sa sama seba, „a slová o svätom prijímaní sú už trestom, alebo len vyhrážkou?“ 

 

Nepokojná Alžbeta sa hneď na druhý deň ráno ponáhľala k svojmu spovedníkovi a úzkostlivo sa pýtala, či sú tie slová o svätom prijímaní len vyhrážkou, alebo skutočným trestom. Spovedník sa usmial a mierne odpovedal: „Iba vyhrážkou.“ Alžbetu to tak dojalo a jej duša bola touto miernou odpoveďou taká vzrušená, že letela k Bohu ako vymrštený šíp tetivy. Videla Ježiša Krista, ktorý na ňu láskavo čakal a slovami „priateľka“ a „nevesta“ ju vyzýval, aby ho prijala vo svätom prijímaní do svojej duše.

   

Napriek všetkému je veľmi ťažko opísať, ako sa musela premáhať, aby vyjavila, ako sa k nej Božia dobrota milostivo prejavovala. Pokiaľ mala písať o svojich chybách, slabostiach a všetkom, čo ju zahanbovalo, pero v jej zručnej ruke takmer lietadlo. Alžbeta mala nevyčerpateľný slovník pokorujúcich s ponižujúcich výrazov, ale sotva mala napísať čosi, čo by bolo k jej chvále, alebo vzbudzovalo k nej úctu, zdalo sa, akoby jej ruka ochabla, pero nechcelo pokračovať a rozum sa zatemnil. Cítila veľký odpor, úsilie, ktoré musela vynaložiť, jej na tvári a telo vyvolalo studený pot. Nebolo to však iba následkom jej pokory a poníženosti; zlý nepriateľ, ktorý neustále bdel, aby ju prichytil pri nejakej chybe a zviedol ju k neposlušnosti, vedel veľmi dobre rozpáliť jej obrazotvornosť. 

   

Našiel tisíc dôvodov, aby ju odvrátil od písania a často použil hmotné násilie, aby zamedzil písaniu poznámok. Zlomyseľník predvídal, aký veľký budú mať úžitok pre tých, ktorí ich budú čítať a ako veľmi rozmnožia Božiu česť a slávu. Uvedieme niekoľko jeho ľstivých kúskov, ktorými sa odvážil oklamať Alžbetu, aby nepísala poznámky, ako jej bolo prikázané. 

   

Čo sa týka samotného písania poznámok, aj Pán Ježiš jej niekoľkokrát výslovne nakázal, aby napísala všetko nadprirodzené, čo sa v jej duši dialo. S plačom ho prosila, aby jej prepáčil, aby nemusela všetko oznamovať spovedníkovi, pretože nemá k tomu dosť síl a ani odvahy. Keby však skutočne chcel, aby to spravila, nech bezprostredne vnukne spovedníkovi, aby jej to rozkázal. Tak bolo vylúčené, aby sa klamala, alebo aby spovedník konal nerozumne. Utešovala ju myšlienka, že plní Božiu vôľu, keď zapisuje, čo v nej Boh koná nadprirodzené a preto sa k tomu odhodlala. Pretože sa jej úhlavnému nepriateľovi nepodarilo prekaziť písanie poznámok prirodzenou nechuťou, zmenil taktiku. 

   

Alžbeta dostala 23. júna 1814 od Boha veľké milosti, jasné znamenie jeho zaľúbenia v sebe. Bolo vo veľkých rozpakoch, pretože nemala priliehajúce slová pre pojmy, ktoré dostal jej rozum, a ktoré nijako nevedela vyjadriť. 

   

Zlý nepriateľ pozoroval jej zmätok, chcel ju zrazu prepadnúť. Bez toho, aby sa dal nejako poznať, našepkával jej: „Tvoj duchovný vodca sa zbláznil! Veríš prehnane usilovnému mníchovi, ktorý ťa preťažuje obťažnými rozkazmi, aby si písala o svojich duševných stavoch! Pokojne môžeš povedať bez toho, aby si sa previnila voči poslušnosti, že nemáš čas, že sa nevieš vyjadriť o svojich duševných stavoch. Vieš, prečo ti to prikázal? Neschváli tvoj duchovný život. Vedz, že ťa odoženie hneď, len čo mu odovzdáš, čo si napísala. Choď od neho radšej sama, než ťa zaženie. Čo si vari myslíš, že nenájdeš pre seba žiadneho duchovného vodcu? Na kohokoľvek by si sa obrátila, každý ťa rád prijme.“ Alžbeta sa takýmto pochabým našepkávaniam usmiala a nevenovala mu ďalšiu pozornosť.  

   

Pokušiteľ teraz prešiel k zreteľnému útoku: „Prestaň písať! Beda ti! Kruto sa ti pomstím. Keď chceš mať pokoj, prestaň písať! Zahanbím ťa tvojím písaním pred Božou súdnou stolicou a práve pre neho budem tvojím žalobcom. Sama si takto podpisuješ svoj ortieľ. Či sa vari nehanbíš, písať toľko bláznovstiev? Pracuj, všímaj si svoju rodinu a domácnosť a nedaj sa oklamať zaslepenosťou blázna, ktorý ťa zbytočne trápi poznámkami o veciach, ktoré vychádzajú z tvojej rozpálenej obrazotvornosti. Prestaň písať. Keď neposlúchneš, raz to budeš trpko ľutovať.“

   

Aj tento útok zostal bez výsledku. Jeho vyhrážky zneli priveľmi nemotorne a odporovali si. Alžbeta si ich už nevšímala a písala ďalej. Chytrák teraz znovu zmenil taktiku a raz bojoval otvorene, raz úskočne.

   Vysmieval sa jej a potupoval ju: „Škrtaj, len škrtaj! Aké nezmysly to píšeš! Aké bludy! To sú veci, ktoré zneuctievajú Boha! nezdá sa ti, že urážaš Boha, domnievajúc sa, že si ním omilostená? Blázon, ako si môžeš také čosi nahovárať? Kde máš a aké zásluhy? Božie milosti sú pre iných ľudí, nie pre teba, ktorá si bola Bohu toľkokrát neverná! Ó, akou celkom inou sa raz uvidíš, než si teraz nahováraš. Počkám si na teba pred Božou súdnou stolicou! Ach, ako sa budeš triasť!“

   

Vtedy ju ranil v jej slabej stránke. Alžbeta kolísala a zamyslene vravela: „To sa mi zdá byť pravda. Nemá nepravdu. Aké len mám zásluhy, aby mi Boh udelil nejakú milosť? Je to pravda, bola som neverná, veľmi neverná. Až budem musieť skladať počet pred spravodlivým Sudcom, isto sa budem triasť. Moja ustrašená duša nevedela, čo by odpovedala. Pokorila som sa a uznala, že nie som hodná veľkých Božích omilostení, plakala som a utiekala sa k svojmu sladkému Ježišovi. Povedala som: ‚Môj Ježišu, tvoje zásluhy ma robia hodnou tvojich veľkých darov, nedaj, aby nado mnou zvíťazil môj nepriateľ!“ Tieto slová pôsobili na zlého nepriateľa ako blesk z neba. Zúriac a kľajúc utiekol so sľubom, že sa vráti. A svoje slovo aj splnil. Ale hoci bol zahnaný, predsa sa nepoddal.

   

Alžbeta sa zasa vzchopila a písala ďalej svoje poznámky, ako jej to nariadil jej spovedník. Zatiaľ jej nepriateľ pracoval v ústraní a pripravil jej zlú vec.

   

Božia služobnica zostavila v noci, 10. júla 1814, nové poznámky a zošila ich dohromady, aby ich ráno mohla odovzdať svojmu duchovnému vodcovi. Ale aká zostala prekvapená! Rozprávala: „Ráno, keď som chcela prečítať dobré predsavzatia, spoznala som, že som napísala bludy proti viere. Bože môj, ako som tým trpela!“ Keď takto stála v prvom okamihu bezradná, nevediac, čo by si počala, ozvali sa jej v ušiach ostré zvuky, akoby niekto pískal, ako to zvyčajne robievala zberba pri verejných podujatiach. Počula hrozný rev, zmätené hlasy, ktoré ju chceli zastrašiť a nahnať úzkosť. Zrazu bol jej rozum zmätený, bola pokúšaná, aby svoje poznámky roztrhala na malé kúsky. Popritom jej bolo našepkávané, akoby jej spovedník nebol dosť rozumný a podobné veci. Ale Boh ju posilnil v tomto smutnom postavení. Zdržala sa každého činu a odložila prehliadanie poznámok na neskôr. 

   

Nevieme, čo sa s tými poznámkami stalo. Možno, že sa len prechodne klamala a že boli znovu v predošlom stave. Isté je, že tieto poznámky, o ktorých služobnica píše 5. júla, nie sú medzi poznámkami, ktoré máme. Nech zlý duch zvíťazil nad onými poznámkami, nad poslušnosťou celkom určite nezvíťazil. Alžbeta nepovolila, zniesla všetky nástrahy a útoky zlého ducha, ktorý sa napokon odhodlal k násiliu.

   

Raz ju prepadol v podobe veľkého ovčiaka a ťahal ju po zemi, aby jej zošklivil písanie. Jeho zúrivosť bola taká veľká, že ju inokedy zasa na krátky čas priviedol do zvláštneho stavu, ktorý latinsky nazývame circumsessio, posadnutie.  Nútil ju, aby ju kričala, hrýzla sa do jazyka a do tela. 

   

Silná hrdinka zvíťazila nad podvodníkom. Konečne ustúpil, hrozne preklínajúc Boha, ktorý mu nedovolil, aby sa jej zmocnil a ďalej ju trýznil. Alžbeta trpela pri týchto tak hrozne, že niekoľkokrát omdlela. Zostala však verná svojim predsavzatiam a nikdy sa nevzdala poslušnosti.

   

Alžbeta 5. septembra 1814 zapísala: „Po svätom prijímaní sa mi jasne ukázal Boh. Moja duša bola celá zanietená krásou toho milého Pána. Bola som zbavená svojich zmyslov. Bála som sa, že by azda niekto mohol poznať, čo sa so mnou deje, preto som sa snažila, aby svojho ducha povolala späť od pozorovania najvyššieho Dobra. Urobila som to tiež z poslušnosti, ktorou som zaviazaná Vašej dôstojnosti. Viem totiž, ako si veľmi prajete, aby som podobné prípady zamedzila. Napriek tomu sa cez všetko rozžiarilo jasné svetlo, ktoré svietilo môjmu rozumu, mojou nesmiernou láskou k Bohu a to tak veľmi, že som bola na chvíľu pozdvihnutá od zeme. Keď som poznala, že môj duch učinil, aby sa moje telo vznášalo, vrúcne som prosila môjho Pána, aby spôsobil aby to nikto nepostrehol. Potom som sa snažila, ako som len mohla, aby som zostala nepohnuto.“ 

   

Ešte podivnejšie je nasledujúce videnie 4. júna pred sviatkom Najsvätejšej Trojice. Alžbeta si spomenula, že toho dňa bolo práve desiate výročie toho dňa, kedy s dovolením svojho manžela spravila sľub čistoty. Zdalo sa jej, že málo spolupôsobila s veľkými prejavmi Božej lásky a vrúcne s plačom prosila o odpustenie a o milosť, aby mohla jeho lásku čo najdokonalejšie opätovať. 

   

Vtedy sa jej zjavili svätí zakladatelia rádu Najsvätejšej Trojice Ján z Mathy a Félix z Valois a prikázali jej, aby išla s nimi. Uvidela Pannu Máriu, ktorá jej veľmi láskavo podávala svoj plášť, aby ho niesla za ňou. Veľmi úctivo išla ďalej a padla pred Božím trónom na zem. Svätí teraz predniesli jej prosbu. Vtom jej večné Slovo ukázalo lásku, ktorou je naplnené jeho Najsvätejšie Srdce. Vyzval ju, aby napísala svoje predsavzatia krvou, ktorá striekala z jeho rany v boku.

   

Alžbeta bola celkom preniknutá údivom a ani sa neodvážila vyhovieť prianiu Spasiteľa, pretože nemala k tomu dovolenie od svojho spovedníka. Vrátila sa domov a hlboko sa zamýšľala nad týmto videním. Začala pracovať, ale zrazu jej práca vypadla z rúk, duša bol vo vytržení a srdce jej pretekalo nevýslovnou slasťou. Počula hlas, ktorý jej vravel: „Poď, dcéra Sionská a prijmi dôkazy lásky Boha, ktorý ťa miluje!“

   

Alžbeta k tomuto videniu zapísala: „Pri týchto slovách bola moja duša naplnená nevýslovnou slasťou a rozhorená najčistejšou láskou. Do môjho srdca prišla detinská dôvera, čistota, prostota a taká dokonalá pokora, že som ani nemohla chápať jej vznešenosť. ‚Bože môj,‘ vravela som mu, ‚môj duchovný otec si nepraje, aby som svoje predsavzatia písala tvojou krvou. Prikázal mi len, aby som ťa prosila, aby si mi hlboko do srdca vštiepil povinnosť milovať ťa.‘“

   

Pán Ježiš jej veľkú prostotu a úprimnosť spolu so vznešenou poslušnosťou odmenil v hojnej miere, v duši jej nakopil milosť na milosť a tak ukázal, ako veľmi sa mu páči jej poslušnosť k duchovnému vodcovi.  

   

„Keď som to povedala,“ čítame ďalej v Alžbetiných poznámkach, „Pán Ježiš vtisol znamenie na svoje Božské Srdce a podobné znamenie tiež na moje srdce. Potom spojil obe ruky a v tomto spojení boli zamenené znaky. Jeho znamenie sa vtislo do môjho srdca a moje do jeho.“

   

Môžeme si len domyslieť, aká šťastná bola táto osoba, že dostala takéto podivné vyznamenanie. Mohli by sme rozprávať ešte viac o mnohých prípadoch, pre krátkosť ich však vynechávame; v ďalšom pokračovaní ukážeme, akou veľkou poslušnosťou bola obdarená táto vyvolená obetná duša, ktorá sa teraz pripravovala k obetovaniu.

Životy svätých