%20(1).jpg)
Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať!
Alžbeta preukazovala zvláštnu lásku duchovným a rehoľníkom. Ich stav veľmi ctila. Nikdy nestrpela, aby ktosi v jej prítomnosti karhal kňazov, alebo rehoľníkov, či ich posudzoval. Vravievala, že laikom neprináleží, aby súdili ľudí duchovného stavu.
Boh jej často ukázal, koľko nehodných služobníkov je v jeho svätyni a ako práve od nich býva najviac urážaný. Niekedy jej ukazoval, ako sa mnohí dopúšťajú svätokrádeží, ako znesväcujú svoj stavovský oblek, ako po ňom šliapu. Alžbeta bola tým zdesená a obetovala sa na zmier za nich a dokladala, že je ochotná vziať na seba smrť s najväčšími mukami, aby uzmierila Boží hnev, a aby priviedla späť toľkých chýbajúcich k Božskému Srdcu Pána.
Dňa 6. apríla 1816 cítila Alžbeta neobyčajné rozochvenie lásky k Ježišovi a bola stravovaná túžbou, vďačnosťou a láskou k nemu a veľmi vrúcne si priala, aby čo najviac ľudí poznalo Ježiša Krista a milovalo ho. Obetovala sa mu bezvýhradne za hriešnikov. Pán Ježiš jej potom ukázal, koľko duší sa zrieka jeho služby a ako veľmi kvôli tomu trpí jeho najsvätejšie Srdce.
Zrazu bola v extáze. Zdalo sa jej, akoby bola na veľmi príjemnom mieste, s ktorým nemohla porovnať ani tie najkrajšie miesta na zemi. Ale hoci to bolo krásne a milostné miesto, videla, ako mnohé duše, ktoré tam žili, sa ho stránili a utekali preč. Nepočuli už Ježišov mierny hlas, ktorý ich volal späť, videla, ako si zakrývajú oči a zapchávajú uši. Potom jej Pán Ježiš povedal: „Milovaná dcéra, pomôž predsa tejto biede. Vynahraď to všetko mojej zradenej láske!“
„Keď som to počula,“ píše Alžbeta v poznámkach, „vyhupla som sa s Božou pomocou, ktorú som dostala, veľmi ľahko na vysoký múr, z celej sily som na tie duše volala. Zadržala som mnoho utekajúcich duší, a mnohé, ktoré už utiekli, som zadržala násilím. Nahlas som na nich volala: ‚Halo! Prebuďte sa predsa zo svojho smrtonosného spánku, otvorte oči a uši, nezarmucujte môjho milého Ježiša!‘“ bol to azda zbožný prelud, či len zbožné prianie?
Ešte v ten deň popoludní ju navštívil jeden zbožný rehoľník, novicmajster vo svojom ráde a priviedol jej novica, ktorý bol prudko pokúšaný, aby opustil rád. Keď ho Alžbeta zbadala, trochu sa zamyslela. Zdalo sa jej, akoby ho už kdesi videla.
Spomenula si na videnie, ktoré mala ráno a v mladom novicovi spoznala dušu, ktorá utiekla od Pána Ježiša, ale ktorú však zadržala. Nesmierne sa z toho radovala, ďakovala Bohu a pozvala novica, aby sa s ňou pomodlil v jej domácej kaplnke pred obrazom Ježiša Nazaretského trikrát Otče náš. Potom vzala trochu vody, ktorá stála pred obrázkom, pripravila z nej dva poháre limonády a postavila ich pred svojich hosťov. Kým popíjali nápoj, Alžbeta rozprávala o veľkej milosti rehoľného života. Slovami svätej nebeskej múdrosti dokázala novica tak nadchnúť pre sväté rehoľné povolanie, že bol celkom zbavený svojho pokušenia. Dobrý novicmajster sa nielen čudoval, ale aj radoval z tejto duševnej premeny svojho zverenca, ktorý bol veľmi obľúbený a vážený.
Zdalo sa, že je všetko v poriadku, ale Alžbeta ešte nebola dostatočne presvedčená o skutočnom obrátení novica, preto mu chcela viac zreteľnejšie ukázať, že bol podvedený od zlého pokušiteľa. Povedala mu: „Nežiadam, aby ste uverili mojim slabým slovám. Spravte, čo vám dobrotivý Boh vloží do duše na sviatok Narodenia Panny Márie.“
Čo sa stalo? Novic v ten deň dostal vo svätom prijímaní jasné poznanie, že ho Boh chce mať v ráde, do ktorého vstúpil. Ešte toho dňa to v liste oznámil Alžbete. Oveľa podivuhodnejšie je obrátenie jedného rehoľného diakona. Medzi dušami, ktoré sa vzďaľovali od Ježiša Krista, videla jednu už v pazúroch satana. Zhrozila sa a vrúcne prosila pre túto dušu o milosť obrátenia. Vtedy spoznala, že táto milosť je jedna z tých, ktoré sa dajú veľmi ťažko vybojovať. Alžbeta však neustávala v modlitbe.
Dňa 1. októbra 1816 počula, že istý rehoľný diakon odložil svoje rádové rúcho a dopustil lúpežnej vraždy. Bol odsúdený na smrť. Mnohí Rimania sa nad takýmto skutkom pohoršovali. Odsúdený ešte deň pred popravou odmietol všetkých kňazov, ktorí ho chceli navštíviť. Božia služobnica sa oddala modlitbe s vrúcnosťou, ktorá jediná sa zdá byť dosť silná, aby si od Boha vynútila milosti, ktoré sa zdajú byť nedosiahnuteľné. Keď sa teda takto v noci modlila, Boh jej ukázal, že duša, ktorú videla v satanových pazúroch, je práve dušou tohto diakona. Alžbeta plakala, prosila a celú noc sa modlila.
Najprv žiadala nebeského Otca, potom zasa prosila pre zásluhy Ježiša Krista, potom opäť Ducha Svätého o osvietenie, až sa napokon obrátila na Božiu Matku. Mala pocit, ako keby musela zápasiť so samotným pekelným hadom, ktorý sa vychvaľoval svojimi právami na nešťastníka a svoju istú obeť nechcel pustiť z pazúrov. Niekoľko spovedníkov sa počas tej hroznej noci pred popravou opätovne pokúšali získať úbožiaka pre nebo, ale boli odmietnutí. Celkom stratili nádej, ale Alžbeta nie. Celú noc bdela na modlitbách.
Ráno bola unavená a ochabnutá, ale nepoddala sa. Spravila posledný útok na Božie milosrdenstvo a v nesmiernej láske sa vo vytržení povzniesla k Bohu a spočinula v ňom. Nemala už vlastnú vôľu. Božia vôľa bola jej vôľou, jej vôľa bola Božou vôľou.
Odsúdený sa zrazu na svitaní prebudil akoby z hlbokého spánku a žiadal si kňaza, ktorého už niekoľkokrát odmietol. Pokorne ľutoval a úprimne sa vyspovedal zo svojich hriechov a celkom rozľútostený išiel na popravu. Odovzdane prijal trest smrti za svoj zločin. Alžbeta však zvíťazila – opäť priviedla kajúcu dušu k Božskému Srdcu Pána.
Celkom zvláštnu milosť vyprosila tiež bratovi pátra Ferdinanda, ktorý bol kartuziánom v Španielsku. Hoci mal veľké cnosti, nijako sa nemohol zmieriť so svojou chorobou, ktorá mu znemožňovala všetky práce jeho povolania. Zlo zachvátilo jeho nervy, stal sa melancholický, smutný a mlčanlivý. Navyše pocítil zvláštnu suchotu v duši a začal sa obávať o spásu svojej duše. Keď sa o tom páter Ferdinand dozvedel, išiel navštíviť Alžbetu, slúžil v jej domácej kaplnke svätú omšu a odporúčal svojho brata jej modlitbám.
Nasledujúcu noc sa Boh zjavil Alžbete práve vo chvíli, keď sa modlila za pokoj a mier svedomia kartuziána. Ukázal jej, že tento rehoľník čoskoro zomrie a dovolil jej duši, aby išla hneď k chorému a upokojila ho. Keď vkročila do kláštornej cely, úbožiak zajasal a jeho muky sa premenili na rajskú radosť. Chválil Boha, ďakoval svojej dobrodinke a sľúbil, že sa za ňu bude prihovárať pri tróne Najsvätejšej Trojice. Potom zomrel v blaženom duševnom pokoji, ktorý dostal v okamihu, keď sa mu Alžbeta zjavila.
Páter Ferdinand bol so všetkým oboznámený a svojej duchovnej dcére napísal: „Môj brat, kartuzián, zomrel 12. júna. Ak je ešte v očistci a ak zajtra nebude medzi mojou svätou omšou vyslobodený, dostanete pokánie. Boh vám žehnaj!“ Dúfal, že Alžbetine modlitby určite pomôžu, pretože mal takéto dôkazy v rukách.
Nebolo potrebné, aby Alžbete takto hrozil a takým spôsobom donútil k modlitbe za svojho zomrelého brata. Oznámila mu, že duša zomrelého je už vo večnej sláve.
Všetko, čo sme tu rozprávali a čo Božia služobnica napísala, „dosvedčil Páter Ferdinand,“ píše sa v aktoch kanonizačného procesu.
Alžbeta prosila 22. augusta 1815, aby učinil všetkých kňazov, ktorí sa s ňou duchovne spájajú, účastných všetkých milostí a útech, ktoré dostala. Dobrotivý Boh jej to sľúbil. Nielen pri svätej omši, ale aj pri rozhovore s Alžbetou pociťovali útechu a vnútornú radosť, ktorá ich nabádala k svätému životu. Na potvrdenie dokladáme jeden príklad z mnohých. Božia služobnica o ňom píše vo svojich poznámkach. Kňaz, o ktorom rozpráva je Don Ondrej Felici z Imoly, ktorý priniesol Alžbete obrázok Ježiša Nazaretského.
Alžbetina duša bol jedného júlového dňa roku 1816 zrazu ponorená do veľkého pokoja a vnútornej radosti a to tak, že ju ožiaril nadprirodzený nebeský lúč. Čoskoro po tom, ju navštívil zmienený kňaz a začal sa s ňou zhovárať o nadprirodzených veciach, ktorými bol veľmi povznesený a potešený. K Božej služobnici mal takú úctu a dôveru, že jej bez ťažkosti vyjavil stav svojej duše, svoje duševné úzkosti a pochybnosti, prosto, celý stav jeho svedomia. Povedal jej, že ho k tomu núti Boh.
„S veľkou pokorou,“ píše Alžbeta, „mi odhalil svoje svedomie. Keď som poznala, ako Boh milosrdne konal s týmto sluhom, hlboko som sa pokorila. Poznala som, ako tento svätý kňaz verne spolupôsobil s Božou milosťou. Jeho prísne pokánie, kajúce skutky, neustála modlitba a život v Božej prítomnosti i veľká láska tejto heroickej duše k Bohu, ma pokorovali a spasiteľne zahanbovali.“
Alžbeta sa počas rozhovoru ocitla vo vytržení mysle. Len čo však precitla, vyprosil si od nej tento kňaz veľkú milosť. Alžbeta vo svojej prostote ani netušila, čo by od nej mohol žiadať.
„Len žiadajte, sľubujem vám to z lásky k Pánu Bohu.“
Skromný kňaz veľmi pokorne prosil o jej požehnanie.
„Nedokážem ani napísať, aká som bola prekvapená!“ čítame v jej poznámkach. „Jeho prosba naplnila moju dušu hrôzou. Preto som odpovedala: ‚ako môže najbiednejší tvor, ktorého nosí zem, požehnať kňaza?‘ Bola som odhodlaná nevyhovieť mu. Ale on ma nútil a prosil, aby som mu neodoprela túto milosť.“
Božia služobnica musela teraz bojovať s dvomi citmi. Láska k blížnemu jej radila, aby kňazovi vyhovela, ale pokora ju od toho zdržiavala. Z tejto nerozhodnosti ju vyslobodil Boh a zjavila jej, že jej požehnanie bude k jeho cti a sláve. Alžbeta potom pokľakla, zanôtila Magnificat a prosiac o Božiu pomoc požehnala kňaza škapuliarom Najsvätejšej Trojice, ktorý držala v rukách. Zmienený kňaz pri tomto požehnaní pocítil veľkú duchovnú slasť a radosť. Rozlúčil sa s ňou bez slov, s plačom.
Alžbeta Canori Mora pripisovala túto veľkú milosť svätému rehoľníkovi rádu Najsvätejšej Trojice Michalovi a Sanctis, ktorý sa jej krátko predtým zjavil.
Ten kňaz prišiel k nej o niekoľko dní znovu a rozprával jej, čo sa udialo v jeho duši a prosil ju, aby ho opäť požehnala. Alžbeta bola tentoraz opatrnejšia. Príjemným spôsobom sa dokázala tejto prosbe vyhnúť a s prianím hojného Božieho požehnania ho láskavo prepustila.
%20(1).jpg)