3. Alžbeta Canori Mora a jej láska k blížnemu a apoštolská horlivosť /1. časť/

Tento článok je bez súhlasu Administrátora stránky zakázané kopírovať, či inak zdieľať!

Alžbetina láska k Cirkvi nebola iba v jej citoch, ktoré ju nútili, aby sa modlila a kajala: táto láska sa prejavovala tiež navonok pri každej príležitosti skutku lásky k blížnemu a vrúcnou túžbou po spáse duší. Prv, než bude rozprávať, ako sa stala obetovanou dušou a ako sa k tomu pripravovala, aby bola pred všemohúcim Bohom dôstojnou obeťou, je potrebné, aby sme sa zmienili o jej ďalekosiahlej činnosti pre trpiacich utláčaných. Takto najlepšie spoznáme, akým duchom bola vedená pri svojej veľkej charitatívnej činnosti.

   

Alžbetini rodičia a súrodenci vypovedali v kanonizačnom procese, že jej hlavná a takmer osobná vlastnosť už od najútlejšieho detstva bola jej mimoriadna láska k blížnemu. „Milosrdenstvo a súcit,“ môžeme sa dočítať v kanonizačných aktoch, boli už v najútlejšej Alžbetinej mladosti základným rysom jej detstva. Tieto vlastnosti rástli a rozvíjali sa s jej vekom a rodičom boli v ťažkých dobách zvláštnou útechou. S jej vekom sa navonok javili tak znamenite, že sa Alžbeta môže pretekať s najväčšími hrdinami lásky k blížnemu. Nemohla chovať vo svojom srdci proti niekomu zlosť, práve naopak, cítila väčšiu lásku a dobrotivosť k tým, ktorí ju urážali a ak potrebovali pomoc, ochotne im poslúžila. Tento krásny povahový rys pochádzal z jej prostého srdca, ktoré sa o nikom nemohlo domýšľať nič zlého, hoci by boli všetky vonkajšie okolnosti svedčili o opaku. Alžbetina dobrota jej vždy ukázala nejaké východisko, aby mohla dotyčnú osobu ospravedlniť, alebo aspoň predpokladať dobrý úmysel pri jej konaní. U nej bol takmer stelesnený výrok svätého Pavla: „Čistému všetko čisté.“ Dokazuje to jej konanie voči manželovi i jej zaobchádzanie so služobníctvom. 

   

Matka jej svokry naviedla slúžky, aby sa Alžbete vysmievali, potupovali ju aj jej spôsob života. Nikto ich za takéto správanie nepokarhal. Alžbeta to znášala trpezlivo, ospravedlňovala ich, ba ich aj obhajovala, keď jej dcéry boli takýmto konaním urážané. Odmeňovala sa im tým, že vykonávala práce, ktoré malo spraviť služobníctvo, bez toho, aby to vinníci poznali, chcela sa tak vyhnúť ich vďake. Keď takto dobrotivo zaobchádzala so služobníctvom, môžeme právom usudzovať, že k členom rodiny bola ešte láskavejšia. 

  

K manželovým rodičom sa správala vždy úctivo a láskyplne. Nežalovala ani vtedy, keď jej ich konanie škodilo. Hrdinskú trpezlivosť a veľkú lásku k blížnemu však ukázala v styku so svojimi prasvokrami (staré mamy jej manžela Krištofa). Obe boli vedľa jej manžela skúšobným kameňom jej cnosti. Alžbeta však nikdy nedala najavo čo len najmenší náznak zlosti, neprestala im prejavovať svoju lásku.

   

Ktokoľvek z rodiny ochorel, bol zverený Alžbetinej starostlivosti, ktorá všetky, aj tie najnižšie služby vykonávala chorému výlučne sama.

   

Alžbeta neprejavovala lásku k blížnemu iba v rodine. Svoje pôsobisko našla aj pri chorých v súkromných domoch a najmä v nemocniciach, kde mohla dokázať, ako veľmi miluje Ježiša Krista, ktorého v chorých obsluhovala. Nebola to len telesná starostlivosť, ale – a to najmä – svojimi poznámkami povznášala duše chorých k Bohu a starala sa o ich večné blaho. S veľkou láskou a prívetivosťou chodila od chorého k chorému, prívetivo a s veľkým záujmom sa vypytovala na ich chorobu, láskavo vypočula rôzne malé priania pacientov, sľúbila, že sa postará, aby dostali všetko, čo si priali a snažila sa, aby dostali všetko potrebné. Chorým pacientom podávala malé občerstvenie, ktoré pre nich doma sama pripravila, alebo im dala pomaranč či iné ovocie, ustielala im postele ako starostlivá matka, umývala ich, česala... skrátka, robila im i najnižšie služby. Ale to ešte nebolo dosť.   

   

O čo sa Alžbeta zvlášť starala, bolo duchovné vzdelanie. Od Boha dostala zvláštnu milosť, že dokázala hovoriť k ľudským srdciam, hriešnikom otvárať brány Božieho milosrdenstva. Mala veľmi veľkú dôveru v zásluhy Ježiša Krista a dôverou v tieto zásluhy dokázala naplniť ľudí, ktorí ju počúvali. V aktoch kanonizačného procesu čítame: „Ľudia s ňou hovorili a boli upokojení a privedení k tomu, aby sa dôverne odovzdali do milosrdnej Božej prozreteľnosti.“ 

   

Alžbeta tiež hovorievala, že „má preveľký súcit s toľkými dušami, ktoré nie sú spasené, pretože nemajú poriadny pojem o nesmiernej Božej dobrote, ktorý má nepochopiteľnú lásku k nám, svojim úbohým tvorom.“ 

   

Šťastný ten, kto sa dostal do styku s Alžbetou! Keď bol v hriechoch, isto od nej neodišiel bez uzmierenia s Bohom, alebo ak bol čistý, aspoň viac s ním spojený. Keď bolo treba, pripravila ho tiež na šťastnú hodinu smrti. Dostala od Boha milosť, aby duše mohla obracať na cestu svätých Božích prikázaní. To sa nestávalo iba v nemocniciach. Sotva sa dozvedela, že je niekto z jej známych chorý, ihneď sa k nemu ponáhľala a starala sa o jeho telo i dušu.

   

Alžbetina neter, dominikánka Mária Klára Canori rozprávala, ako raz, keď ešte bola dievča, stála so svojou starou mamou pri okne svojho rodného domu v ulici Via de Conti. Stará mama ju upozornila: „Vidíš, Mária, po tejto ceste chodievala Alžbeta, keď navštevovala chorých. Vždy so sebou niesla mnoho milodarov, ktorá si vyprosila doma, aby ich darovala chorým v súkromných domoch i v nemocniciach. Aká bola dobrá! A hoci k nej chodilo toľko ľudí, nikto od nej neodišiel bez útechy; jedni ju prosili o pomoc v duchovných záležitostiach, iní zasa v hmotných. Všetci sa veľmi povzniesli jej láskou.“ 

   

Páter Ferdinand napísal do domácej kroniky svojho kláštora: „Alžbetina láska k blížnemu sa dotýkala najrôznejšieho spoločenského postavenia. Pomáhala nielen v duchovných záležitostiach, zjednávajúc svojou modlitbou mnoho milostí a zachraňujúc z mnohých nebezpečenstiev, ktoré predvídala, ale tiež sa starala o časné záležitosti blížnych. Hoci sa musela veľmi ťažko starať o jedlo a ošatenie svojej rodiny, predsa sa ešte uskromnila v tom, čo mala a dala to hladujúcim a núdzou trpiacim, ktorí ju často prosili o almužnu a pomoc.“

   

Alžbeta Canori Mora mala vo svojej láske taký veľký súcit s chudobnými a úbohými, že by obetovala aj vlastné šaty, aby aspoň trochu zmiernila ich biedu. Nebolo to iba jej zbožným prianím, často sa stávalo, že si vyzliekla odev, ktorý mala práve na sebe a darovala ho núdznym. Ak nemala poruke iný prostriedok pomoci žobrákom, „nahradila tento nedostatok tým, že sa modlila k Bohu, aby vnukol boháčom, nech vykonajú niečo tam, kde ona nemohla konať dobro.“ Neraz sa stalo, že išla sama prosiť bohatých a dobrých ľudí o pomoc pre tých, ktorí sa k nej utiekali, alebo pre tých, ktorých stretla na ceste.

   

Ako príklad uvedieme nasledujúcu udalosť, ktorá sa stala 14. septembra 1815. Alžbeta išla so svojimi dcérami do kostola, kde sa konalo triduum k Bolestnej Panne Márii. Cestou stretla mladú ženu, ktorá bola síce chudobne oblečená, napriek tomu bolo z jej správania a vzhľadu vidieť, že pochádza z lepších kruhov. Podišla k Alžbete a prosila o almužnu. Dojatá Božia služobnica hneď čosi hľadala vo svojich vreckách, ale nič nenašla. Pýtala sa svojich dcér, či čosi nemajú, ale ani ony nemali ani halier. Po hlase žobrajúcej ženy si však spomenula, že ju už dávnejšie podporovala. Ospravedlnila sa jej teda a išla ďalej s veľkou ľútosťou, že jej tentoraz nemôže nič dať. Sotva však spravila niekoľko krokov, vnútorný hlas ju napomenul, aby sa vrátila domov a tej úbožiačke pomohla. Ale už bolo neskoro a nebola by prišla načas na pobožnosť. V zápale týchto myšlienok došli až do kostola. Alžbeta pokľakla v chráme Pána a chcela sa modliť, ale nijako sa nemohla upokojiť, pretože mala neustále pocit, že konala proti láske k blížnemu. Nechajme ju o tom samu rozprávať...

   

„Neláskavosť, ktorú som sa dopustila, mi spôsobila trpkú bolesť. Zdalo sa mi, že počujem oprávnené výčitky Božskej spravodlivosti. Prosila som Pána Ježiša, aby tej chudobnej dáme pomohol, alebo mi dal ju znovu nájsť.“   

   

Pán Boh jej splnil druhú prosbu. V čase, keď bola Alžbeta v kostole, ochránil úbohú ženu pred veľkým nebezpečenstvom a učinil, aby ju Alžbeta znovu stretla po skončenej pobožnosti na rovnakom mieste, kde sa s ňou stretla predtým. Hneď ju oslovila a veľmi prosila, aby jej odpustila jej neláskavosť. Vzala ju k sebe domov a pohostila ju ako dobrá matka. Napomínala ju, aby celkom dôverovala v Božiu pomoc. Nešťastnica, dojatá takou veľkou láskou, zrazu prepukla v plač a povedala jej, ako bola pokúšaná vo svojom preveľkom nešťastí, aby skočila do rieky Tibera. Alžbeta sa pri tomto vyznaní roztriasla od strachu a preukazovala jej ešte väčší súcit. Mladá žena jej potom povedala, že pochádza z dobrého rodu: „Som dcérou advokáta. Pretože otec zostal verný Svätému Otcovi a odmietol prisahať francúzskym votrelcom, musel odísť do vyhnanstva, kde zostal dva roky. Teraz sa vrátil späť do Ríma, ale bol ranený mŕtvicou a nemá ani posteľ, na ktorej by mohol ležať.“ 

   

Advokát odpočíval na biednom slamníku, ktorý mu ktosi daroval. Otec s dcérou boli v najväčšej núdzi. Keď sa Alžbeta toto všetko dozvedela, nemala už pokoj. Išla s úbohou dievčinou a na vlastné oči sa presvedčila, aký chudobný je otcov príbytok a ako biedne žije. Ako dokázala chorého potešiť! Od tejto chvíle sa usilovne starala o otca i dcéru a povzbudzovala ich, aby pevne dúfali v Boha, že ich istotne neopustí.

   

Pretože bola Alžbeta nielen milosrdná, ale tiež múdra a opatrná, vždy sa presvedčila, či to, čo jej ľudia povedali o svojej biede, je aj pravda. Čo sa ľudskými silami nemohla dopátrať, zjavil jej Boh. Spoznala, ako bolo toto chudobné dievča vo veľkom nebezpečenstve stratiť svoju nevinnosť a ako ju Boh zachránil práve pre Alžbetine modlitby. Teraz bolo postarané o otca i dcéru. Alžbeta sa starala o všetko potrebné od toho dňa, kedy sa dozvedela o biede týchto dvoch ľudí. Dala napísať prosbu a podala ju na príslušné miesta, aby bolo dostali pomoc tí, ktorí toľko trpeli za pravdu a spravodlivosť. Dievčine však nakázala, aby už nikdy viac verejne na ulici nežobrala. Čo pre týchto úbohých vykonala, podrobila schváleniu svojho spovedníka a skutočne sa jej podarilo im pomôcť.  

   

Takto vedela Alžbeta pomáhať úbohým aj v časných záležitostiach, ale najmä sa starala o ich nesmrteľnú dušu. V tomto umení bola skutočne majsterkou, a niet sa čo diviť, lebo jej rozum, ktorý bol osvietený o svätých veciach, jej srdce, ktoré pretekalo svätou Božou láskou, museli sa javiť v jej slovách a skutkoch. 

   

Kto môže spočítať, koľko duší Alžbeta priviedla späť k Bohu! Mnoho prípadov vyšlo najavo náhodou, alebo Božím riadením, ale koľko ich zostalo utajených, to vie len Boh sám. 

   

Jej poznámky často obsahujú vrúcne prosby za spásu hriešnikov. Nikdy na nich nezabúdala. Ak sa aj niekedy stalo, že v zanietení a vo vytržení na nich zabudla, pripomenul jej ich jej spovedník, ktorý bol v tomto ohľade prísny. Keď mu raz rozprávala o obdivuhodných milostiach, ktoré jej Boh ráčil dať, prerušil ju a pýtal sa, či pamätala na hriešnikov, a keď sa dozvedel, že v tých blažených okamihoch na nich celkom zabudla, pokarhal ju. Uložil jej pokánie a nakázal, aby sa ihneď za nich pomodlila.

   

Často sa z jej pier ozvali slová: „Modlime sa za hriešnikov!“ Často za nich obetovala svoj život, „bola by totiž rada išla k pohanom, aby tam preliala krv za ich spasenie.“ Podľa zvláštnemu účelu rádu, ku ktorému patrila, často žobrala o almužnu na vykupovanie zajatcov.  Boh ju k tomu sám povzbudzoval a uisťoval ju, že hriešnikom jej modlitba veľmi prospieva.

   

V zanietení lásky k blížnemu raz hovorila Pánovi Ježišovi: „Snažím sa, aby som priviedla duše k tvojmu milujúcemu Srdcu; hľa, dávam ti svoj život, svoju krv! Chcem ju preliať z lásky k tebe. Drahý Ježišu, prosím o duše, neodopri mi ich!“ Pán Ježiš jej hneď ukázal mnoho duší, ktoré boli zachránené jej obeťami. Dodával jej odvahu a učil ju, ako by mohla k nemu privádzať duše hriešnikov.

   

Dňa 4. apríla 1814 jej to ukázal v tajomnom obraze. Celkom zanietená láskou k Ježišovi Kristovi si priala, aby nikdy nebola od neho odlúčená, ale na veky s ním spojená nezničiteľnými zväzkami. Pán Ježiš jej potom ukázal, ako láska k nemu nesmie trpieť žiadne násilie a ako sa to ani nemôže stať, aby sa jej duša bez toho, aby stratila slobodnú vôľu, predsa s ním spojila. Počas rozhovoru jej ukázal vzácnu udicu a jemne ju vtlačil do jej srdca. Alžbeta pri tom pocítila toľko radosti a lásky, že zvolala: „Dosť, Pane, dosť!“ Jej duša sa zatiaľ ponorila do mora Božskej lásky a takmer sa v jeho nekonečnosti stratila. 

   

O niekoľko dní neskôr, na Veľký piatok, pri pobožnosti „Troch smrteľných hodín“, bola opäť vo vytržení a ocitla sa na Kalvárii práve pri uctievaní umierajúceho Pána Ježiša. Zočila tu hučiacich ľudí, ktorí sa posmievali umierajúcemu Ježišovi Kristovi a potupovali ho. Uvidela tiež Božiu pravicu, ktorá niektorých zničila, iných obrátila. Spasiteľ od nej žiadal, aby mu priviedla sedem veľmi zatvrdilých hriešnikov. Pretože nevedela, ako by to dokázala, Pán Ježiš jej prikázal, aby použila tú drahocennú udicu, ktorú jej vtisol do srdca. Zrazu sa objavili tí siedmi hriešnici v podobe divokých zvierat. Keď na nich spadol lúč veľkej milosrdnej Božej lásky, boli premenení v mierne zvieratá, ktoré mohla veľmi ľahko priviesť ku krížu.

   

Udica, odznak Božej lásky, bola nástrojom, ktorým Alžbeta privádzala duše k Pánovi Ježišovi. Ak s nimi nemohla konať ústne, robila tak v modlitbe.

   

V San Marino ležal jeden chorý, Alžbete veľmi dobre známy, domáci pán. Keď sa to dozvedela, začala sa za neho modliť. Spoznala, že je v ťažkom hriechu a že nešťastník ani nepomýšľa na obrátenie, hoci ho naisto čoskoro postihne smrť. Alžbete to stačilo. Nedbala na hrozné poludňajšie horúčavy, ponáhľala sa do kostolíka sestier Večného klaňania Najsvätejšej oltárnej sviatosti, kde bola práve vystavená Najsvätejšia sviatosť. Kľačiac sa tam modlila bez pohnutia za obrátenie toho úbohého hriešnika, až jej Pán Ježiš zjavil, že je táto duša zachránená a dovolil jej, aby bola prítomná, keď ju hneď po smrti súdil. Vrúcne mu ďakovala za túto milosť a prosila o nejaké vonkajšie znamenie, že bola umierajúcemu udelená tá milosť. 

   

O niekoľko dní prišiel syn zomrelého so svojou manželkou a matkou k Alžbete. Rozprávali, že videli, ako sa vo chvíli, keď sa kňaz modlil pri umierajúcom, uvoľnila Spasiteľova ruka a žehnala umierajúceho, ktorý v tom okamihu zomrel.

   

Aby Alžbeta mohla účinnejšie pôsobiť k spáse duší, dostala od Boha dar čítať v ľudských dušiach. O tom by mohol rozprávať neopatrný mládenec, ktorý jej mal doniesť niečo z Marino do Ríma a počas cesty sa dopustil smrteľného hriechu. Keď pozdravil Alžbetu, videl, že je veľmi vážna. Chcel tiež ísť do jej domácej kaplnky.

   

Alžbeta mu povedala: „Akože! Ty sa opovažuješ chcieť pozdraviť Ježiša Nazaretského? Rýchlo ľutuj svoj hriech a choď sa vyspovedať z toho, čoho si sa dopustil počas cesty.“

Životy svätých