novembra 13, 2024
Sicílsky divotvorca, blahoslavený Ján Liccio sa dožil 111 rokov
Sicílčania na svojho blahoslaveného Giovanniho (Jána) Liccio určite nedajú dopustiť. Každý rok mu na jeho sviatok - 14. novembra - usporadúvajú veľkú fiestu. Netreba sa čudovať, veď bol chýrny svojím cnostným životom a tiež považovaný za veľkého divotvorcu.
Ján, žiaľ, svoju matku nikdy nepoznal, pretože naposledy vydýchla v roku 1400, len čo ho priviedla na svet. Chlapček tak vyrastal v rodnom Caccame iba so svojím otcom Giorgom, ktorý poznal iba drinu na poli a Ján zostával často doma sám. Raz tak veľmi plakal, až sa nad ním suseda zľutovala a vzala ho k sebe domov. Keď ho nakŕmila, položila chlapca na posteľ vedľa jej manžela, ktorý bol ochrnutý. Vtedy sa stal prvý zázrak - o niekoľko okamihov neskôr chorý muž vstal z postele a celkom zdravý!
Jánov otec nebol veľmi naklonený, aby syn chodil k susedom, napokon sa nechal prehovoriť a vďaka tomu mohol pracovať na poli oveľa pokojnejšie bez toho, aby s obavou musel myslieť na synčeka, ktorého vraj živil iba šťavou z granátových jabĺk. Jánov pobyt u susedov prinášal tiež svoje ovocie - hoci sa susedin muž nikdy neuzdravil, vždy sa mu polepšilo, keď bol Ján u nich.
Keď bol Ján dospievajúci mladík, poslal ho otec do Palerma. 15-ročný Ján vybavil všetko, čo mu otec nakázal a v chvíľke voľna zašiel do kostola, aby sa pomodlil. V ňom stretol mladého dominikána Pietra Geremia, ktorý ho presviedčal, aby sa tiež stal dominikánom. Ján sa na to necítil, ani sa nepovažoval za hodného nosiť habit. Ale vraví sa, že na všetko treba čas a nebolo to inak ani u Jána. Po čase si všetko rozmyslel a vstúpil do rádu.
Problémy ho však neopustili ani v kláštore. Ako syn chudobného roľníka nemal peniaze na štúdium. Našťastie, vďaka dobrým susedom a ich výpomoci sa vyriešila aj táto prekážka. Ján teda mohol študovať a stať sa tak kňazom. Nebol však len obyčajný kňaz, s jeho životom sú spájané mnohé zázračné udalosti.
Predstavený ho spolu s dvomi spolubratmi vyslal do Caccama založiť kláštor, no cestou ich prepadla banda ozbrojených útočníkov. Najskôr sa im iba škaredo rúhali do očí, ale keď potom jeden z nich vytiahol na Jána nožík, ruka, v ktorej držal zbraň mu ochromela. Vydesení útočníci ich nechali odísť, ale neskôr ich dobehli a prosili o odpustenie. Rehoľníci im odpustili a Ján sa spýtal muža, ktorý sa naňho zahnal nožom, či ľutuje, že urazil Boha.
Dominikáni v zdraví dorazili na miesto, ale spočítali si, že výstavbu kláštora po nevyhnutnej finančnej stránke nezvládnu. Počas modlitby mal videnie anjela, ktorý mu povedal, aby „staval na základoch, ktoré už boli postavené“. Na druhý deň v neďalekom lese našiel základ pre kostol s názvom Svätá Mária Anjelská, ktorý sa začal stavať už pred mnohými rokmi, ale nikdy nebol dokončený. Giovanni predpokladal, že toto je uvedené miesto, a stavbu prevzali do vlastných rúk.
Počas stavby došiel robotníkom materiál. Giovanni, vzhliadajúc k nebu, prosil ho o pomoc; a vtedy sa na priestranstve nového kostola objavil veľký voz naložený vápencom a ťahaný štyrmi volmi na čele s krásnym mladíkom. Len čo zložil materiál, zmizol spolu s vozom a zvieratami. Z tých kameňov postavili murári veľkú pec v blízkosti stavby a zapálili ju; nevedeli však, že uprostred nej vyviera prameň vody, ktorá mohla uhasiť oheň a všetku prácu tak zničiť. Giovanni znamením kríža nechal vodu stiahnuť. Keď bola stavba dokončená, znovu ju požehnal a voda opäť začala tiecť.
Po niekoľkých dňoch si murári uvedomili, že veľa kameňov sa od práce s ohňom tak rozpadli, že hrozilo zničenie pece; a upozornili na to otca Giovanniho. Keďže bol čas obeda, povedal im, aby išli domov, že sa všetko zariadi neskôr; ale niektorí z nich, túžiaci byť svedkami niektorých zvyčajných zázrakov, namiesto toho aby odišli, sa schovali za niektoré kríky, aby mohli byť svedkami zázračnej udalosti. Videli, že Giovanni podišiel k peci a keď urobil znamenie kríža, vstúpil do jej plameňov, poprehadzoval rukami kamene a bez známky čo najmenšieho zranenia vyšiel von. Keď zistil, že bol pri tom pozorovaný, nabádal murárov - pozorovateľov, aby ďakovali Bohu, a aby mali vieru a nikomu nehovorili, čo videli. Nedokázali však zadržať jazyk a zázračná udalosť mladého Giovanniho sa rozletela po celom meste, a stala sa hlavnou témou každého prejavu.
Giovanni Liccio bol divotvorcom skrze modlitbu a Božia všemohúcnosť odmeňovala jeho dôveru a odpovedala na modlitby.
Giovanni raz dostal kučeravé biele jahniatko, ktorým ho jeho dobrí bratia chceli potešiť, volali ho Martino a pásli na lúke neďaleko rozostavaného kostola. Murári jedného dňa využili neprítomnosť bratov, jahniatko zabili a upiekli. Aby nezostal žiadny dôkaz o ich zločine, zjedli všetko mäso, a kožu, kosti i vnútornosti zahodili do ohňa. Potom sa vrátili k práci.
Keď sa neskôr otec Giovanni vrátil a nenašiel baránka na jeho zvyčajnom mieste, ani inde, pýtal sa na neho murárov. Všetci svorne tvrdili, že ho nevideli. "No, uvidíme, či odpovie na môj hlas," povedal Giovanni a začal volať: "Martino, poď sem!" Vtedy sa z pece ozvalo bľakotanie a na úžas robotníkov sa jahniatko blížili zdravé a neporušené k svätcovi a hneď mu začalo olizovať ruky. Zmätení robotníci ihneď padli na kolená a skľúčení týmto zázrakom prosili o odpustenie.
Giovanni Marco pracoval v kameňolome pre Liccio. Vedľa neho sa hral jeho malý synovec a priblížil sa k balvanu práve vo chvíli, keď jeho strýko švihol ťažkým nástrojom a zasiahol ho. Chlapec upadol do bezvedomia, pričom okolo hlavy sa mu tvorila kaluž krvi. Hneď sa tam zbehli ľudia, ktorí zavolali aj chlapcových rodičov. Tí, vystrašení namiesto toho, aby utekali s chlapcom k lekárovi, prosili o pomoc Giovanniho. Nariadil im, aby chlapcovu hlavu zabalili látkou a odniesli domov, kde ho mali uložiť do postele. Neskôr k nemu prišiel, dal mu dolu látku z hlavy. Na hlave nebolo žiadne zranenie, ani známky smrteľného úderu, chlapec bol uzdravený.
Pri stavbe kostola ostrý klinec prerazil nohu jedného z murárov, ktorý už potom nemohol pracovať a musel ísť domov. Giovannimu to bolo ľúto a aby mu prišiel na pomoc, napľul na zem, zmiešal sliny s hlinou a na ranu úbožiaka naniesol tento zvláštny liek. Stalo sa čosi neuveriteľné! Rana v okamihu zmizla a robotník sa mohol vrátiť k svojej práci.
Raz sa Giovanni prechádzal ulicami mesta a z jedného ošarpaného domca začul výkriky. Vypytoval sa, kto v ňom býva a len čo sa dozvedel, že chudobná vdova s kŕdľom detí, išiel tam. Naskytol sa mu dojemný pohľad - osem malých detí sa s krikom dožadovalo kúska chleba. Vdova plakala, trápilo ju, že nemá čím deti nakŕmiť. Giovanni ju utešoval a nabádal, aby trpela z lásky k Pánovi a dúfala v Božiu prozreteľnosť. Potom vytiahol z vrecka drobné a povedal jej, aby v čase večere prišla do kláštora, kde dostane väčšiu almužnu.
Vdova spravila ako jej povedal a možno bola rozčarovaná, keď jej Giovanni miesto ďalších peňazí podával bochník chleba. "Čo mám robiť s tým chlebom, otec Giovanni? Bude nám stačiť na dnes, ale čo zajtra?" Giovanni ju utešil, aby sa nebála a dodal, aby o tom nikomu nehovorila a ďakovala Pánovi, ktorý sa nad ňou zľutoval.
Večer zjedla vdova s deťmi časť chleba a zvyšok odložila do truhlice. Keď ju na druhý deň otvorila, na svoj veľký úžas našla chlieb celý! Vtedy pochopila význam slov dobrodinca a ďakujúc Pánovi sa o zázraku skutočne nikomu nezmienila. Tento "chlebový zázrak" trval osem rokov, až pokým vdova nedokázala odolať naliehaniu susedov, ktorí sa vypytovali, ako mohla uživiť svoje deti, im prezradila tajomstvo.
Stavba kostola bola konečne hotová, Giovanni zvolal ľudí na námestie pri kostole a po tom, čo im ukázal ako v minulosti namiesto Bohu sa diabol stal pánom duší a celého mesta, primäl ľudí k pokániu, oľutovanie hriechov a pevnému rozhodnutiu už viac neurážať Pána. Všetci tak jednomyseľne spravili. Giovanni potom vyvolal démonov, ukrývajúcich sa v neďalekom hájiku. Objavili sa v húfe vrán, škriekali a silou mávali čiernymi krídlami. Dav ľudí bol prestrašený, ale svätý brat ich upokojil a keď prinútil démonov, aby povedali prečo zostali v háji, prikázal im, aby v mene Boha opustili jeho mesto a vrátili sa do pekla. Démoni potom zmizli.
Ján nekonal iba zázraky, ktoré mali vlastne základ v jeho hlbokej zbožnosti a pevnej a neochvejnej dôvere v Boha. Zbožný Ján si na tom nepripúšťal ani čo len najmenšiu zásluhu, vždy odkazoval iba na Boha, ako ich Pôvodcu. A takým pokorným a miernym zostal navždy. Miloval ruženec a šíril jeho pobožnosť všade, kam prišiel. Rovnako horlivo šíril aj lásku a úctu k Panne Márii.
Keď Ján obchádzal celú Sicíliu ako generálny vikár, navštevoval chudobných, chorých i väzňov. Vtedy v ňom predstavení kazateľského rádu spoznali veľký poklad a poverili ho verejným kázaním. Jeho kázne prinášali veľké plody - vo vlažných sa zapálil oheň Božej lásky, bezbožní konali pokánie a tí, čo stratili vieru, ju pod vplyvom Jánových slov znovu nachádzali.
Pri kázňach o Božích trestoch a Ježišovom bolestnom utrpení prestávali spory a hádky, ľudia prestali cudzoložiť, kradnúť a rúhať sa. Takto si Ján u všetkých vyslúžil priezvisko "Apoštol Sicílie". Bol taký obľúbený, že keď ho zo Sicílie poslali do neapolského kláštora San Domenico Maggiore, Sicílčania si ho žiadali vrátiť.
Ján sa dožil úctyhodného veku - 111 rokov, pričom predpovedal deň a hodinu svojej smrti. Pokiaľ mu stačili sily, verný svojmu rádovému sľubu pomáhal potrebným, šíril Božiu slávu a lásku k Panne Márii. Jeho život, naplnený modlitbou, sa na zemi skončil 14. novembra 1511 a jeho telo bolo dva dni vystavené v kláštornom kostole v Caccame. Zázrak sa stal aj pri jeho pohrebe - počas tých dvoch dní a nocí nepretržite horeli sviece bez toho, aby ich strávil oheň.
Úcta k nemu sa medzi ľuďmi veľmi rozšírila a 25. apríla 1753 ju potvrdil aj pápež Benedikt XIV., čím sa Ján stal prvým dominikánom na Sicílii, ktorý bol zapísaný do zoznamu blahoslavených. A aké boli Jánove posledné slová? Na smrteľnej posteli uistil okolostojacich, že keby mu Boh ráčil dať vo svojej nekonečnej dobrote milosť neba, nezabudne ani na svoj kláštor, ani na svoje Caccamo, ani na celú Sicíliu. A tak je blahoslavený Ján Liccio nielen patrónom tých, ktorí utrpeli zranenie hlavy, ale aj Caccama a celej Sicílie.
Žiadne komentáre: